čo život dal a vzal

Včera boli médiá plné správ o tridsiatom výročí pádu Berlínskeho múru.
Rečnili politici, novinári, pamätníci, disidenti…
Rečnili o tom, aký význam mal pád múru, ktorý rozdeľoval Západ a Východ Európy.
Rečnili o slobode, o demokracii. O tom, čo všetko sa pádom Berlínskeho múru zmenilo.
Áno, zmenilo sa a veľa.
Zmenil sa politický systém, ale najviac sa zmenili ľudia.
Zmenila sa Európa. Začala sa „spájať“, ale ľudia sa začali rozdeľovať.
Začali stavať nové múry. Nielen tie vysoké, betónové, aby sa oddelili od ostatných. Ale začali stavať múry sami medzi sebou.
Múry medzi bohatými a chudobnými…
Múry medzi politikmi a plebsom…
Múry medzi starými a mladými…
Múry medzi ženami a mužmi…
Začali stavať veľmi veľa múrov, neviditeľných, ale o to väčších.
Začali stavať múry egoizmu a arogancie, neľudskosti, nečestnosti, výsmechu a pohŕdania. Múry nenávisti a klamstva.
Múry, za ktorými sa schovávajú a odmietajú prevziať zodpovednosť za to, čo konajú, za vlastné životy.
Múry, za ktorými sa krčí chudoba a beznádej.
Múry, za ktorými nemajú miesto čestnosť, spravodlivosť, ľudskosť a láska.
Kto zbúra tieto múry?
Kto nájde odvahu?
Kto bude počúvať vlastné svedomie a hlas srdca?
Kto zastaví to šialené stavanie múrov medzi nami samotnými?
Veď kvôli obrovským múrom, ktoré sú medzi nami, sa už nedokážeme spoločne rozprávať, dôverovať si, radovať sa a mať sa radi.
A tak si staviame múry aj sami okolo seba, kvôli tomu, aby sme sa ochránili.
Jeden múr padol, ale vyrástlo obrovské množstvo nových…
A svet sa zmenil. Na svet múrov…