čo život dal a vzal

Nedávno som cestovala v autobuse a pozorovala krajinu okolo seba. Bus sa vyštveral na kopec a odrazu som mala pocit, že som sa ocitla až v gýčovite krásnom prostredí. Inverzné počasie vytvorilo nádhernú scenériu. Všetko bolo zaliate slnkom a stromy sa začínali sfarbovať prvými jesennými farbami.
Na lúke pod lesom sa prevaľovalo ešte pár chumáčikov hmly, ktoré vyzerali, ako keby si ich tam zabudli rozprávkové bytosti z lesa a dedinka pod kopcom sa kúpala v bielomliečnej hmle, pripomínajúcej pokojnú hladinu mora.
Človek v takýchto chvíľach zabúda na starosti a premýšľa o tom, aký je to dar, žiť v takejto nádhernej krajine.
Realita je však úplne iná. Kontrastuje s tým, čo v skutočnosti v našom štátiku, krajine deje.
Veď aký je to štát, chudobný, nemajúci skoro žiaden majetok, ktorého sa dobrovoľne vzdal tak, že ho predal za judáššky groš iným?
Aký je to štát, v ktorom sa prekrúca vlastná história a dehonestujú sa všetci tí, ktorí sa zaslúžili o to, aby Slováci vôbec nejaký štát vôbec mali?
Aký je to štát, ktorý sa vysmieva tradíciám a z národne cítiacich ľudí, milujúcich svoju vlasť a korene robí extrémistov?
Aký je to štát, ktorý sa vzdal vlastnej suverenity a bez sebaúcty sa stal kolóniou?
Tridsať rokov sa naša republika potáca na okraji priepasti, do ktorej sa ju mnohí svojou túžbou po moci, chamtivosťou, a servilnosťou snažia dostať.
To, čo sa deje na našej politickej scéne počas posledných mesiacov je varovaním pre všetkých občanov tohto štátu.
Bezočivé snahy politických skupín o mocenský prevrat, na ktorý neváhali zneužiť dvojnásobnú vraždu, či mediálna manipulácia, lynčovanie a kriminalizovanie nepohodlných ľudí, vytváranie káuz, ktoré mali prekryť všetko to, čo súčasná vláda vytvorila, je len časť toho, čo Slovensko posúva k postupnému zániku.
Vznik nových strán zložených z politických hochštaplerov, alebo ľudí, ktorí sú až po krk namočení v škandáloch a ich dojemná snaha zachrániť Slovensko bojom proti Ficovi, je drzým pľuvancom do tvárí občanov, tohto štátu.
Ruvačka o moc v tzv. opozičných stranách, ohováranie sa a okydávanie sa navzájom, nesvedčí o tom, že týmto ľuďom ide o štát a jeho občanov, len v strachu o svoje politické korýtka, začali v plnej nahote ukazovať skutočné charaktery.
Čo čaká tento štát a jeho občanov, ak sa nedokážu poučiť z falošných sľubov a rečí a úlisných úsmevov z billboardov?
Nuž možno aj to, že bude neskoro, keď im niekto z týchto samozvaných feudálikov , s rovnako úlisným úsmevom, bude čítať „správu o úspešnom konci Slovenska“ a bude im tvrdiť, že je to len pre ich dobro…