čo život dal a vzal

Stáva sa to mnohým ľuďom. Choroba sa ohlási nečakane, v období života, keď si človek myslí, že po prekonaní ťažšieho a náročného obdobia príde zaslúžený oddych a pokoj.
Ale kdeže. Práve naopak. Človek, ktorý je nútený pod tlakom okolností a povinností ísť na doraz, nemá čas na vnímanie prvých varovných príznakov, že niečo nie je v poriadku. Keď príde obdobie „pokoja“, zrazu sa tí pľuhavci ukážu v plnej paráde a sile.
Dáte si rande so svojím lekárom, posťažujete sa mu a on vás poteší konštatovaním: „Vieš, koľkí by chceli mať tvoje problémy, ale už nemajú?“
S pocitom radosti, že vôbec ešte žijete idete k odbornému lekárovi. Plná čakáreň skleslých a utrápene vyzerajúcich ľudí vám nepridá na optimizme. Poviete si, ale čo, už som tu, tak mi možno pomôžu a náladu vám vylepší, keď si sadnete na jediné voľné miesto medzi dvoch sympatických chlapíkov, ktorí čítajú prudko konšpiračný mesačník. Sadnete si a vyberiete z kabelky presne ten istý časopis. Po chvíľke obkukovania a následného smiechu, máte pocit, že aspoň v tom, nie ste sami.
Po odchode z ambulancie vás humor prejde. Plná taška liekov a dobré mienené rady, že ak ich nebudete užívať, tak neprežijete zimu, vám zoberie úsmev z tváre. Po pár dňoch užívania liekov máte pocit, že treba šetriť na truhlu a pohreb a premýšľate nad tým, akým spôsobom sa dáte pochovať.
Zabávate sa absurdnými vtipmi o tom, ako nebožtíkovi prajú „nech ti je zem ľahká“ a šupnú na neho dva kubíky zeme, plus ťažkú betónovú platňu, alebo „odpočívaj v pokoji“ a pochovajú ho vedľa svokry…
V jedno ráno príde zlom, pozeráte sa na seba v zrkadle a pýtate sa sám seba: „Toto naozaj chcem? Byť živá mŕtvola?“
„NIE“, poviete si a začne žiť. Viete, že umrieť raz musíte, s liekmi, či bez nich. Začnete robiť všetko to, čo vám lekár zakazoval. Žiadne telesné šetrenie a polihovanie, ale poctivé behanie po schodoch, čo najviac pohybu, cvičenie, práca a hlavne prestanete myslieť na umieranie, pretože naň zrazu nemáte čas. Začnete vnímať život a svet novými očami a máte radosť z každého dňa, aj keď je niekedy veľmi ťažký. Obklopíte sa ľuďmi, ktorí vám dodávajú radosť do života a snažíte sa byť užitočným aj v drobnostiach. Pracujete, čítate, píšete, vzdelávate sa, počúvate hudbu a tešíte z drobností a svojich blízkych.
A myslíte si, že aj lekári sú len ľudia. Presne takí, ako jeden z mojich priateľov.
V jedno poobedie som sa ponáhľala upratať kuchyňu, chcela som ísť na záhradu. Lenže…
Ani neviem prečo som dala ostrý nôž na zeleninu naopak do odkvapkávača na riad. V rukách som mala sklenenú, šalátovú misu a tá mi začala padať, chcela som ju zachytiť, čo sa mi podarilo, ale ruku som si napichla na nôž a poriadne hlboko. Vytiahla som ho, rýchlo ošetrila a volala kamarátovi, či si to musím ísť dať zašiť, lebo by ma čakala dosť nepríjemná cesta do okresného mesta a potom späť. Povedal mi, že nech si to odfotím a pošlem, nech to vidí…
Odfotila som, poslala a… Keďže bolo leto, mala som tielko a dozvedela sa veľmi veľa o svojom dekolte, ako keby som mu bola poslala nejakú erotickú fotku a nie moju zranenú hornú labku. A posledná veta znela: „A to sa často takto režeš moja?“
V prvom momente som si myslela, že asi začnem a že má šťastie, že nie je nablízku ale potom sa začala smiať. Nakoniec mi dal pár dobrých rád a mala som veľké šťastie, že nôž nezasiahol nič dôležité a ruka sa rýchlo zahojila.
Život by sme nemali prežiť čakaním na smrť, ale tešiť sa z každého dňa. Nemali by sme rochniť a bahniť v problémoch, ale riešiť ich a pozerať sa na ne z viacerých strán. A hlavne by sme sa nemali prestať smiať, pretože smiech je najlepším liekom.
Nemali by sme sa prestať usmievať na iných, rozprávať sa s nimi, vypočuť ich a hlavne povzbudiť.
A to najdôležitejšie – nikdy sa nevzdávať, vždy je prečo a pre koho žiť.
P.S. Pred chvíľkou som našla v schránke leták. 35% zľava na kvalitné pomníky, ale ponuka je časovo obmedzená. Tak si radšej počkám na lepšiu ponuku 🙂