Založ si blog

List. . .

Ležala som na cudzej posteli a objímala ma mäkká, milosrdná tma. Hlavou mi víril prúd myšlienok, ktorý sa nedal zastaviť, aj keď som bola na smrť unavená a chcelo sa mi spať. Nedokázala som zaspať.
Oči som mala suché, bez sĺz. Trochu ma štípali, už som nedokázala ani plakať.
„Ten sviniar, sviniar hnusný, ako len mohol niečo také urobiť?“ stále dookola som sa v duchu pýtala sama seba. Nedokázala som nájsť odpoveď na túto jednoduchú otázku.
„Ako je možné, že som si nič nevšimla, nič som nevedela? Veď ja toho človeka vôbec nepoznám. Dotýkal sa ma, milovali sme sa, verila som mu, ja krava hlúpa, naivná.“ Nahlas som nadávala sama sebe. Pri pomyslení na sex s tým človekom, ma znova naplo na zvracanie. Utekala som na záchod a dlho som kľačala pri mise, aj keď som vedela, že zo mňa už nič nevýjde. Cítila som sa tak divne prázdna, triasla som sa únavou, mala som pocit, že omdliem. Pomaly som vstala a nechala svietiť malé svetlo v kúpelni. Opláchla som si tvár a pozrela sa na seba v zrkadle. Vlasy pri sluchách som mala prilepené slzami ku hlave. Bola som príšerne bledá, len oči mi akosi divne svietili z tváre, červené, vyplakané, unavené…
Pomaly opatrne som prešla do kuchyne, nechcela som svietiť. Na kuchynskej linke som našla pohár, odpustila som trochu vody, naplnila ho a hltavo som pila. Voda mi stekala popri ústach na tričko. Bolo mi to jedno…

„Ja zamknem, utekaj už, pôjdem firemným autobusom“ povedala som Jurovi. Namrzene frfľal, že meškám. Mal naponáhlo. Ja som mala dosť času, autobus mi šiel až o desať minút a na zastávku to boli dve minútky aj s obutím topánok. Letmo som ho pobozkala aj keď sa stále mračil.
V posledné dni bol trošku namrzený a nervózny, ale veľmi som si to nevšímala. Myslela som si, že je to našou svadbou, ktorá mala byť o pár dní. Chcel mať všetko dokonalé, ukážkové, aj keď ja som túžila po malej svadbe. Tichej, nenápadnej, bez okázalosti a prepychu. Ani šaty, ktoré mi šili a spolu sme ich vybrali sa mi veľmi nepáčili. Vzdychla som si pri pomyslení na ne. Princeznovské, s veľkou vzdušnou sukňou, bez rukávov, s holými ramenami … Podľa parížskej módy. Nervóznou som mala byť ja a nie on. Zamkla som náš už spoločný byt a vybehla pred panelák. Nasadla do autobusu a bezmyšlienkovite pozerala na krajinu, ktorá sa mihala za jeho oknami.

„Janka, máš tu list.“ Zavolala na mňa šéfova sekretárka zo svojej kancelárie, keď som okolo nej prechádzala.
„List? Ja?“ Začudovane som sa na ňu pozrela, keď mi podávala obálku, na ktorej bola strojom, stroho napísaná adresa, na moje meno, ale do práce.
„Prišla v rannej pošte,“ povedala Vierka.
Zobrala som obálku, išla som do svojej kancelárie a otvorila som list. List bol písaný rukou, ale bol k nemu priložený ešte nejaký papier.
„Lastovienka, prepáč mi, že som ti tento list poslal do práce, nechcel som, aby sa dostal Jurovi do rúk. Je to veľmi dôležité.“ Pochopila som, list bol od otcovho bratranca, strýka Paľa, len on ma tak volal a ktorý držal nad mojou rodinou tak trochu ochrannú ruku a snažil sa stále pomôcť, aj keď veľmi veľa riskoval.
„Juro chce vstúpiť do strany a prišiel som na to, spolupracuje s ŠTB. Lastovienka, donášal aj na teba a na tvojich kolegov. Bojím sa o teba.“
Viac som nedokázala čítať, mala som pocit, že sa nedokážem nadýchnuť a omdliem od hrôzy.
„Nie, nie, nie, to nie je možné“, opakovala som stále dookola.
„Čo sa ti stalo?“ spýtal sa ma šéf, keď vošiel dnu. Podala som mu list a rozplakala som sa. Nevidela som ako ho číta, len som vnímala ako odchádza. O chvíľku prišiel aj s ďalšími dvoma kolegami a Vierkou. Viera mala v ruke fľašu a pohár. Naliala doň hnedastú tekutinu. „Vypi to!“ rozkázala mi. Poslušne som pila, alkohol ma štípal v hrdle, v nose a vtiahol mi nové slzy. Rozkašľala som sa.
Sedela som na stoličke ako zmoknuté kura. Kolegovia si posadali, kde sa dalo.
„Čo chceš robiť?“ spýtal sa šéf.
„Neviem, netuším, čo mám robiť, veď o týždeň máme svadbu.“ Ovládlo ma zúfalstvo a znova som začala plakať a triasť sa. Kolega Peťo si ku mne kľakol a objal ma. Do kancelárie prišli ďalší ľudia. Cez slzy a objatie som počula tichú vravu.
„Odídem od neho,“ ticho som povedala. Peťo ma pustil, a poutieral mi oslzenú tvár a osoplený nos.
„Dobre,“ povedal šéf, „Viera, poď so mnou.“ Obaja odišli. Chalani ostali so mnou v kancelárii. Snažili sa do mňa dostať ešte jeden pohárik, ale odmietla som. Už som neplakala, len som sedela a premýšľala čo ďalej.
„Musím od neho odísť, musím odtiaľ odísť.“ Zrazu sa mi ten byt po jeho rodičoch zdal klietkou, do ktorej ma chcel zavrieť. Ukážkový poriadok, bez smietka. Vyleštená kuchyňa, ktorú som vždy po tom ako som navarila, poctivo drhla a upratovala. Obývačka s novou veľkou sedačkou a novým farebným televízorom a moje knihy zatvorené v poličke, tak že som ich ani nevidela… Zlatá, prepychová klietka, ktorú som ako mladá, zamilovaná žaba nevidela. Zamilovaná… Juro bol odo mňa o pár rokov starší, bol fešák, vedel sa správať, bol galantný. Na prvé rande mi priniesol ruže. Chvíľku som sa pri ňom cítila ako princezná…A ten pocit, že si všimol práve mňa, strapatú divožienku, rebelku v starých rifliach, veľkom tričku a začal mi dvoriť, bol povznášajúci. Nejaký čas som jeho snahy ignorovala, ale keď ma pozval na večeru, vyparádila som sa, urobila som si účes, namaľovala sa… A tie ruže a ako pekne voňal, keď sme spolu tancovali…Prvý bozk, potom vášnivejší… Prvé milovanie v jeho byte…
Bola som zamilovaná, ľúbila som ho. Kolegovia boli prekvapení, keď som im povedala, že sa budem vydávať.
„Už to nebudeš ty,“ povedal mi šéf, „ za chvíľu nás opustíš, pôjdeš na materskú, budeš mať kopu deciek a bude z teba usadlá mamina.“
„Nie kopu detí, len dve, Juraj viac nechce,“ zasmiala som sa vtedy.

Teraz som sa už nesmiala. Pochopila som. Bola som pre neho výzva, divoška, ktorú chcel skrotiť a pretvoriť na svoj obraz. Striaslo ma pri predstave, že som bola len hračkou v jeho rukách. Stávala som zo mňa poctivá, domáca puťka a ochotná milenka.
Šéf a Vierka sa vrátili do kancelárie.
„Máš vybavené ubytovanie,“ povedal. „V našich panelákoch, budeš tam mať posteľ, skriňu, kúpeľnu, záchod, v kuchyni stôl a stoličku. Stačí?“
Prikývla som.
„Dnes máš zvláštne voľno, ale budeš pod dohľadom, aby si niečo nevymamľasila.“ Povedal mi prísne otcovsky.
„Peter, zober podnikové auto a pôjdeš s ňou po veci.“ Rozkázal kolegovi.
Nasadli sme s Peťom do auta, celú cestu som mlčala. Peťo pochopil a bol ticho tiež.
Otvorila som dvere na byte. Poobzerala som sa po ňom, vedela som, že je to posledný krát, čo som v ňom.
Povyberala som si svoje oblečenie do veľkej tašky. To, čo mi kúpil Juro som nechala v skrini.
Pozberala som len svoje veci, tie spoločné som tam nechala, nechcela som nič z toho.
Povyberala som si knihy z police a poukladala som ich do veľkej škatule od banánov. Podarilo sa mi ju nejakým zázrakom dostať na chodbu. Peter to všetko naložil do auta. Nechcela som, aby vošiel do bytu.
Na stôl v kuchyni som položila škatuľku s obrúčkami a list v ktorom som Jurovi napísala, prečo odchádzam od neho a prečo sa nikdy za neho nevydám. Priložila som aj kópiu toho, na koho donášal…
Zamkla som byt a kľúče som hodila do schránky.
Sadla som si k Petrovi do auta, obzrela som sa na ulicu, vedela som, že to miesto už viac nechcem vidieť.
Peter mi povynášal ťažké veci do nového bytu. Bol skoro prázdny, otvorila som okno na kuchyni, aby sa vyvetral ťažký vzduch, ktorý tam bol, ale o chvíľu som ho zatvorila.
„Michal povedal, že musíš ísť so mnou naspäť do roboty,“ povedal mi.
Poslušne som ku nemu nasadla do auta. Chalani sa tvárili, ako keby sa nič nestalo. Po práci som s nimi išla na pivo, tak ako kedysi pred tým, kým som ešte nemala Juraja.
Peter ma vyprevadil k bytu a bez slov ma objal a dlho držal.
„Ak by si niečo potrebovala, som o dve poschodia vyššie, zazvoň a …“
„Dobre“, ticho som prikývla a vošla som do tmavého, prázdneho bytu.
Rozsvietila som v spálni, na nočnom stolíku bola malá lampa, zasvietila som tú, nechcela som ostré svetlo.
Z posledných síl som si obliekla posteľ a dala dlhú sprchu, sedela som vo vani a plakala, kým na mňa padala voda.
Ľahla som si do postele, prvý ťažký krok a deň som mala za sebou. Objímala ma mäkká, milosrdná tma a hlavou mi víril prúd myšlienok, ktorý nechcel ustať. Vedela som, že ma čakajú rovnako ťažké dni.

Socializmus s ľudskou tvárou. . .

22.08.2019

Včera popoludní som počúvala spomienky, ktoré vysielala jedna z rozhlasových staníc, na udalosti, ktoré sa odohrali v auguste 68. Bola tam aj anketa, v ktorej sa pýtali ľudí ako oni vnímali viac »

Niečo na tom Ficovi je. . .

20.08.2019

Pomyslela som si, keď som si prečítala nový komentár pána Vagoviča, ktorého titulok znel „Fico je vystrašený na smrť“. V posledných dňoch nabralo šírenie nielen Kočnerohystérie, ale viac »

Klamstvo ako nástroj moci. . .

18.08.2019

Stačí, aby bolo pekne sformulované, bolo podložené faktami s prívlastkami „ údajne, vraj, určite“, vyrobenými na objednávku a povedané v pravý čas. Pre istotu ho treba prikrášliť srdcervúcim viac »

zeman, babiš

Vedenie ČSSD odhlasovalo zotrvanie vo vláde

23.08.2019 21:50

Česká koaličná vláda, zložená z hnutia ANO a sociálnych demokratov (ČSSD) a podporovaná komunistami, pokračuje.

poľsko, tatry, búrka, blesk, vrtuľník, helikoptéra

Búrku v Tatrách Poliaci prirovnávajú k teroristickému útoku, nezvestných už našli

23.08.2019 21:04

Vyhlásil to v piatok predstaviteľ horskej záchrannej služby na poľskej strane.

poľsko, tatry, búrka, blesk

SHMÚ vyzýva turistov na opatrnosť, v prípade búrok majú zísť do nižších polôh

23.08.2019 20:02

Ak chcú turisti vyraziť do hôr aj v prípade hroziacich búrok, mali by ísť skoro ráno a sledovať oblohu a radar.

PEOPLE-JEFFREY EPSTEIN/DOCUMENTS

Francúzsko začalo vyšetrovať sexuálne zločiny proti deťom súvisiace s Epsteinom

23.08.2019 18:20

Možné obvinenia sa týkajú znásilnenia a sexuálneho obťažovania neplnoletých osôb, pričom niektoré mali menej než 15 rokov.