čo život dal a vzal

Vystúpila som na jednej z prešovských autobusových zastávok a prvé, čo som začula, bol prenikavý spev vtákov. Bolo to, ako na nejakej speváckej súťaži, kde sa speváci snažia predviesť to, čo najlepšie vedia.
Bola som zvedavá, kde sa skrýva ten, ktorý svojím spevom dával všetkým na frak. Ozývali sa mu síce ešte ďalší dvaja, ale tento jeden mi pripadal ako operná hviezda so sýtym barytónom a tí ostatní, boli len slabí amatéri.
Na jabloni v záhrade, vedľa chodníka po ktorom som kráčala, sedel našuchorený čierny drozd s očkami ako špendlíkové hlavičky. Nevšímal si ľudí, ktorí kráčali po chodníku a veselo si vyspevoval.
Možno svojím spevom lákal samičky, alebo mal len dobrú náladu a možno chcel urobiť radosť dnešným oslávencom. Možno cítil vo vzduchu teplo prichádzajúcej jari, alebo vedel, že zajtra máme prvý jarný deň. Kým som došla k jabloni, prileteli ďalšie dva drozdy, jeden vyletel na jabloň a druhý ostal na trávniku pod ňou. Pridali sa k spevákovi. Bolo zvláštne počúvať ich spev, každý bol iný a predsa sa dopĺňali. Nevšímali si veľkého psa, ktorý ležal neďaleko a lenivo sa vyhrieval na slnku.
Nerušil ich ani rozčúlený brechot malého psíka, zlostiaceho sa na mačku, ktorá sa bezočivo špacírovala popred plot a vedela, že psík nemá šancu dostať sa zaň.
Netuším, či si niekto z ponáhľajúcich sa chodcov všimol toto divadlo.
Keď som prišla na rušnú hlavnú ulicu, spev drozdov a iných vtákov bolo počuť už len veľmi slabo. Ostal už len zvuk ulice, hluk áut a autobusov, vrava ľudských hlasov.
Usmiala som sa na pár okoloidúcich. Zopár z nich síce trošku začudovane, ale predsa, úsmev opätovalo.
Možno by sme aj my ľudia, občas mali byť ako tie drozdy. Mali by sme zabudnúť na hluk uponáhľaného života a začať sa tešiť z prichádzajúcej jari a nových dní. Nie, nemusíme vyspevovať na ulici, ale môžeme nechať spievať naše duše a občas sa na seba aj usmiať. Mohli by sme urobiť zo zamračených tmavých dní, dni plné svetla prívetivosti, vľúdnosti, láskavosti a tepla obyčajnej ľudskosti