čo život dal a vzal

Dnes som si prečítala správu o tom, že ministerka Matečná vyzýva obchodné reťazce, aby nepredávali tzv. “poľské mäso“. O afére s nekvalitným hovädzím mäsom z Poľska informujú médiá takmer denne.
Počúvame a čítame vyjadrenia našich kompetentných k tejto téme, ale osobne mám pocit, že táto kauza má viacero uhlov pohľadu.
Pred pár týždňami jedna z televízií odvysielala reportáž o tom, že na Slovensku je stále menej bitúnkov a len jedna kafiléria, ktorá je oprávnená likvidovať biologický odpad z chorých a uhynutých zvierat a to v Mojšovej Lúčke pri Žiline. Navyše si slovenskí chovatelia, na rozdiel od krajín EÚ musia sami hradiť náklady za likvidáciu chorého a uhynutého dobytka.
V reportáži zaznelo, že práve toto je jedným z dôvodov, keď sa chovatelia snažia zbaviť chorého dobytka pokútnym spôsobom a je možné, že práve tento končí na bitúnkoch v Poľsku.
Ďalším problémom je ten, že sa nehovorí o tom, ako sa nekvalitné a podradné mäso v skutočnosti dostáva na Slovensko.
Ak by nebol dopyt po lacnom hovädzom mäse, ktoré sa dá výhodne nakúpiť a následne predať a veľmi dobre na ňom zarobiť, tak by nebola ani ponuka tohto mäsa.
Takže, kto je v skutočnosti zodpovedný za dovoz takéhoto mäsa? Alebo sú obchodníci privilegovanou kastou, o ktorej sa toho veľa neinformuje?
Čo je tiež zaujímavé, popri škandále s „poľským mäsom“, pomaly utícha iný. Ten s nekvalitnými potravinami druhej triedy, určenými na náš trh z inej časti Európy.
Dalo by sa povedať slovami klasika: „Je niečo zhnité v štáte Slovenskom“…
Ale, nie je to len „poľské mäso“. A je to vôbec „poľské mäso“?