čo život dal a vzal

Ako vyzerá?
Naše mestečko má krásne, vynovené, malé námestie. Ešte pred pár dňami som videla, aká pekná je rozsvietená vianočná výzdoba. Mali by sme mať radosť z toho, ako sa nám dobre žije.
Normálny život je už trošku iný. Dalo by sa povedať, že celkom adrenalínový. Cez mestečko prechádza cesta prvej triedy a často je plná kamiónov. V období, keď sa topí sneh, alebo po daždi, je cesta po chodníku vedľa vozovky, ale aj čakanie pri prechode pre chodcov, skúškou odvahy. Človek sa aj bez toho, aby chcel, stáva otužilcom. Dostať priamy zásah špinavej kalnej vody spod kolies kamióna je úplne bežné. A zážitok z vody, stekajúcej napriek teplej čiapke a šálu až za golier kabáta, či do čižiem vedia oceniť len tí, ktorí ho zažili.
Dlhotrvajúce problémy s kanalizáciou, so stavom cesty a množstvo iných vecí, sa nedajú zakryť vynoveným námestím, či vianočnou výzdobou.
Je úplne bežné, že dnes v 21. storočí ľudia v dedinke, ktorá už síce má obecný vodovod, vybudovaný v minulom režime, trpia nedostatkom vody, kvôli poruche vodovodu, ktorú zodpovední nedokážu lokalizovať a opraviť viac ako dva mesiace. Ak ľudia nemajú vlastné studne, alebo latríny, tak život s obmedzenou dodávkou vody je „zaujímavý“.
Žijeme v dobe, keď sme úplne závislí vo všetkých oblastiach na dodávkach elektrickej energie.
Ale čo robiť, keď bežne vypadáva viackrát denne, alebo zistíte, že jedna fáza nefunguje?
Môžete zabezpečiť svoje spotrebiče, ale to je tak všetko…
Môžete sa informovať, sťažovať, vždy sa dozviete, že na probléme sa pracuje a situácia sa rieši…
Kapitalizmus v praxi, to sú aj prastaré drevené telefónne stĺpy, po ktorých sú vedené telekomunikačné káble a keď príde k poruche, tak ste bez internetu pár týždňov…
Kapitalizmus v praxi sú bežné problémy, s ktorými sa ľudia museli naučiť žiť…
Často musíme platiť za niečo, čo je nekvalitné, ale občania si nemôžu dovoliť nezaplatiť, pretože im hrozia sankcie.
Nezodpovednosť zodpovedných, nevymožiteľnosť práva, zisk za každú cenu sú považované za niečo normálne. Chudoba, bezradnosť a bezmocnosť obyčajných ľudí a na druhej strane veľkopanské maniere tých, ktorí by mali štát riadiť, sú vraj znakom vyspelosti spoločnosti.
Nedávno som len úchytkom v jednej z televízií zazrela reportáž o histórii výstavby termálneho kúpaliska vo Vrbove. Škoda, že sa mi reportáž nepodarilo dohľadať. Pamätníci rozprávali napríklad aj o tom, že keď prevádzka kúpaliska spôsobila nedostatok vody v studniach v okolitých obciach, „predseda povedal“, že je potrebné vystavať vodovod a za rok a pol bol tento problém vyriešený.
Žiaľ, v súčasnosti sa o podobných problémoch často len hovorí a náprava, alebo realizácia projektov, ktoré by ľuďom uľahčili život a zlepšili jeho kvalitu je v nedohľadne.

Ale v týchto dňoch máme možnosť vidieť, aj inú tvár kapitalizmu. Tú pravú, z ktorej začína človeka mraziť. Po nádielke vianočných rozprávok pre deti, Slováci dostali povianočný bonus v rozprávke pre dospelých, ktorá by mohla mať názov Ali Aya baba a 40 …, nuž neviem, ako to napísať tak, aby som sa nedostala do rozporu so zákonom. Pri sledovaní tejto „story“, vidíme, že aj tí naši politickí predstavitelia, novinári a iní, sa stávajú len obyčajnými chlapmi, ktorí premýšľajú všetkým možným , len nie tým, čo majú v hlave, keď zbadajú súčasnú „Matu Hari“, alebo lepšie povedané „krstnú mamu“, umelo skrášlenú na kapitalistický obraz predajnej krásy.
Odolať vampírskemu pohľadu s umelými riasami, našpúlenej, namaľovanej, botoxovej kačacej papuľke a nadupanému dekoltu , dvihnutému push-upkou až po krk je veľmi ťažké …
Prekrývanie existenčných problémov obyvateľstva takými fraškami, akými sú odhaľovanie „zbojníkov a lúpežníkov“, tehotný poslanec, hľadanie najväčšieho Slováka, ale aj ukážka tvrdej reality v podobe obrovskej kriminality, alebo aj to, ako v skutočnosti vyzerá politická scéna na Slovensku, nás má presvedčiť, že sme v „ Jadre Európy“.
Kapitalizmus v praxi však ukazuje niečo úplne iné. To, že sme niekde úplne inde, ako sa nám snažia nahovoriť.
Kde? To nech si už doplní každý sám…

Článok pôvodne vyšiel na DAV DVA.