čo život dal a vzal

Vždy, keď mám chvíľku voľna, pozorujem nevšedno – všednú krásu, ktorá nás obklopuje. Cestou v autobuse som sledovala každoročnú jesennú nádheru. Slnko zametalo posledné zbytky hmly a začalo ukazovať farby svojej jesennej palety. Cítila som sa ako v obraze niektorého maliara z obdobia impresionizmu. Posledné kvety v záhradách a jablone obsypané červenými jabĺčkami, farebné lístie na stromoch, ale najkrajšie boli lesy. Jemnožlté sfarbenie briez, žltoranžová krása bukov, tmavoranžové smrekovce, ktoré sa premiešavali so zelenými ihličnanmi vytvárali prekrásne jesenné obrazy.
Vždy, keď vidím takú nádheru, premýšľam o tom, koľko krát mi bude ešte dopriate vidieť ju.
Mala som v živote obdobia, keď som pri podobných myšlienkach cítila veľký smútok. Smútok z toho, že už nikdy nebudem počuť hudbu, krásny zvuk hudobných nástrojov, nebudem cítiť radosť, šťastie, ale aj vnútornú silu a harmóniu, ktorá z nej vychádza. Cítila som smútok z toho, ako veľmi mi budú chýbať obyčajné veci, ktoré ma obklopujú, neucítim vôňu ruží, šalvie, alebo kníh, čerstvo skyprenej hliny. Že nikdy neuvidím východ slnka, alebo jeho západ, mesiac v splne, alebo nočnú oblohu v zime, keď má človek pocit, že stačí len natiahnuť ruku a dotknúť sa hviezd, neuvidím jar v jej plnej nádhere, neucítim na pokožke jarný dážď, veľké kvapky letnej búrky, horúce lúče slnka…
A potom som pochopila veľmi veľa. Dostala som darom život, čas, ktorý tu môžem prežiť a všetko to čo milujem, som mala možnosť cítiť a prežívať niekoľko desiatok rokov. Namiesto smútku prišla veľká vďačnosť za to všetko, čo môžem prežívať vo svojom vnútornom svete, ktorý je len môj, ale aj normálnom živote s mojimi blízkymi a ľuďmi, ktorých mám rada.
Všetko toto som prežívala v čase, keď som sa vyrovnávala s vlastnou smrteľnosťou, ale aj smrteľnosťou mojich blízkych. Pochopila som, že mnoho ľudí má veľký strach zo života, hlavne kvôli strachu zo smrti.
Strach zo smrti a najmä tej vlastnej im bráni plnohodnotne žiť. Mnoho ľudí namiesto života tu len živorí a pripravuje sa na „večný život“.
Ale základom toho „života vo večnosti“ je práve je, ktorý nám bol darovaný tu na Zemi.
Je zvláštne vidieť ľudí opantaných strachom z niečoho, čo je prirodzené a nezvratné. Priznám sa, že aj ja som mala spočiatku strach, ale ten mi bol vštepený aj tým, že som vyrastala v kresťanskej komunite, ktorá si vytvorila patent na posmrtný život a dovoľuje si rozhodovať o tom, kto kam po smrti pôjde a podmieňuje ho slepou vierou v Boha a Krista. Strach zo smrti, Boha, hriechu a večného zatratenia im bráni žiť a vidieť život v plnej kráse.
Podľa mňa najväčším ľudským hriechom je premárniť život, ktorý máme tu na Zemi. Premárniť ho vlastnou hlúposťou a páchaním Zla, ktoré v skutočnosti zabíja tých, ktorí ho konajú.
Život sa dá prežiť všelijako, v strachu, ale aj slobodne a to dokonca aj čase veľkej spoločenskej neslobody.
Verím, že keď sa ľudia prestanú báť vlastnej smrti, prestanú mať strach zo života, pochopia jeho hodnotu, aj keď je často ťažký a prináša aj veľa bolesti a trápení.
Pochopia nevyčísliteľnú hodnotu toho, čo ich obklopuje, ale aj dobra a lásky, ktoré sa vďaka strachu zo života dostávajú do úzadia a vytrácajú z našich životov, ale hlavne si uvedomia vzácnosť a hodnotu času, ktorý nám tu ostáva…