čo život dal a vzal

Prichádza pomaly, nebadane spolu so skracujúcim sa dňom. Pred pár dňami bolo o piatej ráno svetlo a vychádzalo slnko a v posledných dňoch som sa zobudila už do tmy.
Často pozorujem ako jesenná hmla pomaly prichádza od neďalekej rieky a zastiera celé okolie, niekedy tak, že po chvíli nevidno stromy v záhrade.
Ako pribúdajú ranné hodiny, tak hmla postupne redne a slnko sa cez ňu po troške prediera, až kým úplne nezotrie z krajiny jej mliečno-biely mejkap.
S rannými hmlami prichádza chladnejšie počasie, aj keď cez je deň ešte stále krásne teplo.
Pripomína mi to náš ľudský život, keď pomaly starneme. Pribúdajú roky, vrásky, šediny. Ešte sa cítime plní sily a mladí, ale čas nám občas pripomenie, že po dlhom, teplom lete prichádza jeseň života. Hmla a poletujúce vlákna „babieho leta“ pripomínajú sivé vlasy, skracovanie dňa a pribúdajúca tma roky, ktoré nemôžeme zastaviť a postupné ochladzovanie sa je ako keď sa vek prejaví únavou, či chorobami.
Spomenula som si, ako som život, lásku a manželstvo prirovnala k ročným obdobiam v príhovore na sestrinej svadbe.
Bola som trošku prekvapená, ale aj veľmi potešená, keď ma poprosila, aby som tento slávnostný prejav predniesla práve ja.
Premýšľala som nad tým, čo poviem, mala som veľkú radosť z jej šťastia. Ako pribúdali povinnosti a prípravy na svadbu, myslela som na to, čo budem hovoriť, čoraz menej. Síce mi občas blikla myšlienka, napíš si niečo, ale stále som to odkladala. Bolo krásne jesenné počasie a mňa napadlo, že by som mohla použiť symboliku ročných období.
V sobotu ráno, keď sme nasadli do auta som bola pevne rozhodnutá, že ten príhovor dám dokopy a sestru nesklamem.
Ale…Po prácnom pečení koláčikov na svadbu, som bola unavená ako malé mača a driemala som skoro celú cestu.
Keď sme dorazili, nastal svadobný blázinec, pomáhala som sestre obliekať šaty, rozprávali sme sa, robili výslužky a zrazu bol čas ísť do kostola.
Nádherný obrad sa skončil a ja som na príhovor v tom zhone úplne zabudla.
Sedeli sme v reštaurácii a brat ma vyzval, aby som povedala pár slov.
V tom okamihu som dostala úplne okno. V hrôze som si zobrala pohár s prípitkom a vyzunkla som ho na ex. Manžel sa na mne trošku zabával a nenápadne mi posunul svoj pohár. Postavila som sa a nadýchla som sa, netušila som, čo mám povedať. Pozrela som von oknom. Zapadajúce slnko osvetľovalo krásne sfarbené lístie stromov. Ani neviem ako som začala rozprávať, nevnímala som čas, ani ľudí, len sestru s jej mužom. Nepamätám si, čo som hovorila, ale keď som skončila bolo úplné ticho, všetci boli dojatí a plakali…
Áno, láska , manželstvo aj život pripomína ročné obdobia a my by sme mali byť vďační za každé z nich a prežiť ich najlepšie ako vieme.