čo život dal a vzal

O pár dní je koniec júla a pre mnohých polovica prázdnin…
Prázdniny sa u nás začínali vždy posledný júnový týždeň, keď deti nosili domov zo škôlky a školy rôzne výkresy a ručné práce, odovzdávali knihy a nosili domov nové učebnice.
Mnoho ich výtvarných dielok doteraz opatrujem vo veľkej krabici na pôjde, spolu s krabicami skladačiek, z ktorých vznikali domy, garáže či celá obytná štvrť. Autíčka a rôzne traktory a iné hračky sú tiež zabalené a spolu s plnými poličkami detských kníh čakajú na novú príležitosť…
Kresbičky a výkresy sme si vždy pozerali porozkladané po obývačke a deti vysvetľovali, čo tam je namaľované. Detský svet fantázie, ale aj logiky je úžasný…
Spomínam si ako sme sa spolu s najmladším potomkom učili kresliť postavičky – hlavička, bruško, nohy, ruky a po chvíľke som dostala upozornenie: „Mamka a zabudla si krk, bez krku by sme predsa nežili.“
Alebo keď pred Vianocami mali za úlohu v škôlke nakresliť Betlehem, prišlo moje dieťa za mnou celé nešťastné, že to nikdy nedokáže namaľovať. Keď som sa spýtala prečo, tak mi odpovedalo so smutným výrazom: „Mamka, keď ja neviem, aké tepláky vtedy nosili.“
Čas prázdnin, bol časom smiechu, hrania sa, bicyklovania sa, bláznenia sa so psom, kriku a vystrájania nezbied. Ale aj varenia a pečenia ako pre rotu vojakov. Koláč často nestihol ani len vychladnúť a už ho nebolo, po palacinkách sa len tak zaprášilo. Varila som obrovské hrnce polievok, jedla, občas cukrovej kukurice. Deti pomáhali pri drobných prácach, polovica vylúpaného hrášku, alebo vykôstkovaných čerešní ostala v bruškách. Postupne to boli prvé kuchárske pokusy a samostatné pečenie koláčov, ktoré sme vždy veľmi chválili.
Ale najmä som vždy spozornela, keď nastalo podozrivé ticho, hneď som vedela, že niečo vyparatili, alebo sa niečo stalo…
Ako keď naša havinka mala prvý krát srdcový kolaps z tepla a zachraňovali sme ju a deti jej potom urobili zo starých diek veľký pelech v garáži a všetci pri nej sedeli a strážili ju.
V prvý deň po prázdninách, keď všetci odišli do škôl, sadla som si s hrnčekom kávy na lavicu pred domom a vychutnávala na chvíľku samotu a ticho.
Ale posledných pár rokov začína byť čas prázdnin tichý, bez detského smiechu a džavotu. Deti vyrástli, to najmladšie už má posledné skutočné prázdniny a nastáva aj pre neho už iný čas štúdia a najmä trávenia voľného času. Keď sú doma, je to malý sviatok a hlavne vtedy, keď sa dokážu všetci naraz stretnúť.
Čas detských prázdnin ubehol veľmi rýchlo. Keď sa obzriem do minulosti, mám pocit, že až prirýchlo. Ale taký je kolobeh života. Možno o pár rokov náš dom bude znova cez prázdniny plný detského smiechu, kriku a zvedavých otázok…