Nemý výkrik mojej duše
sa rozliehal v tichu večnosti.
Kričala som bez slov,
plakala bez sĺz.
Narážala do hrubých stien
klietky života.
Nie, už nepočítam pády,
ani rany a jazvy.
Sama bez svedkov,
som si lízala rany
ako divé zviera,
aby som vstala z popola
svojej bolesti…
Nie, už nekričím, neplačem.
Rany sa zhojili
a jazvy už nebolia.
Rozprestriem scelené krídla
a plná slobody a pokoja
znova vzlietnem
v súmraku lásky tam,
kde ma čakáš,
naspäť ku hviezdam…
Slnovratovo 10.7. 2018
Devanka, hlavu hore...život je krásny.:-) ...
Mám z toho rovnaký pocit. Až priveľmi smutné.... ...
...smutné, nemôžem si pomôcť, ale vo mne ...
Áno ... ...
Celá debata | RSS tejto debaty