čo život dal a vzal

Včera pred obedom sa na chodníku pred autobusovou stanicou v Prešove otĺkalo zopár neprispôsobivých občanov. Je obdobie sociálnych dávok, takže mali bašável a boli pod vplyvom alkoholu a možno aj niečoho tvrdšieho. Váľali sa po zemi a prekážali chodcom prejsť po chodníku. Tí otrlejší, zvyknutí na podobné výstupy, či už pred busovou, ale aj vlakovou stanicou ich len obchádzali, tí menej odvážni radšej veľkým oblúkom.
Pomaly sme si zvykli na podobné vyčíňanie týchto ľudí, snažíme sa im vyhnúť, pretože by sa to mohlo skončiť nešťastím v náš neprospech a potencionálny agresor skončí na jeho veľké šťastie vo väzení, kde sa bude mať na rozdiel od ulice, alebo osady ako v bavlnke. Žiaľ v dnešnej dobe má takýto človek väčšie práva ako jeho obeť a štát mu platí luxusný pobyt, síce za mrežami, ale v závratnej sume, o ktorej sa v tejto dobe mnohým rodinám len sníva.
Pomaly si zvykáme na rôzne absurdnosti, napríklad aj na také, keď je k ožratému, sfetovanému grázlovi, ležiacemu vo vlastných zvratkoch a výkaloch, privolaná záchranka a on záchranárov napadne.
Zvykáme si na to, že v podobných prípadoch musíme mlčať, aby nás neobvinili z rasizmu, či extrémizmu.
Zvykli sme si, že sa na Slovensku rozšírila takáto bieda a naberá obludné rozmery.
Hovorí sa, že človek si zvykne na všetko, dokonca aj na šibenicu.
Je to normálne?
Nie, nie je. Myslím si, že sme boli donútení zvykať si na podobné absurdity, ktoré sa často označujú za „slobodu“, na ktorú týmto ľuďom nesmieme siahať.
Štyridsať rokov opľúvaného socializmu dokázalo, že sa takéto správanie dalo eliminovať aj tým, že mnohí z tých, ktorí len čakajú s natrčenou rukou, museli robiť. Aj v dnešnej dobe je práce dosť, aj pre tieto skupiny ľudí. Ale žiadať od nich to, čo je pre nás ostatných úplne normálne, upratať po sebe, je v dnešnej dobe považované za rasizmus a porušovanie ich ľudských práv.
Podobné správanie sa, nie je len v rómskej komunite, ale rozmáha sa všade.
Je to normálne?