čo život dal a vzal

Je zvláštne ako jedna veta dokáže spustiť lavínu spomienok…
Poznáš maslo ghee? Spýtal sa ma jeden kamarát.
Pravdaže ho poznám, robievala som ho kedysi veľmi často. Poznali ho aj naše staré mamy ako prepražené, alebo prepustené maslo
Bolo to obdobie mliečnych hodov v našej rodine. Kamarátka sa ma spýtala, či by som nechcela pre deti čerstvé mlieko z farmy, vozí ho vraj jej známy a môže sa zastaviť aj u nás. Súhlasila som. A tak každý týždeň, niekedy raz, niekedy aj viackrát do týždňa zatrúbila pri bráničke malá biela dodávka s automatom na mlieko. Mlieko vozil usmiaty, stále dobre naladený pán, asi päťdesiatnik. Bývalo to v čase, keď deti prichádzali domov zo školy a vždy ich trošku vyspovedal ako sa mali v škole, či počúvajú mamku a trošku si ich doberal. Schuti sa zasmial na tom, keď ho presviedčali, že oni sú veľmi dobré deti, lebo mamka má číslo do polepšovne. Prisvedčil, že aj on má presne to isté číslo, ak by jeho deti neposlúchali mamku. Decká dostali po cukríku, alebo lízatko, keď sú také dobré a ja ako pridanú hodnotu ku kvalitnému mlieku ešte aj zásobu vtipov, alebo sme podebatili o politike, spoločnosti.
Mlieko bolo skutočným mliekom, pekne voňalo. Vo veľkých sklenených pohároch, v ktorých som ho skladovala, sa na ňom vytvorila hrubá vrstva smotany, ktorú som opatrne zberala a robila z nej maslo, alebo som ju používala na varenie, pečenie, niekedy som ju nechala jemne nakysnúť a používala som ju do zeleninových šalátov. Vyrábala som tvaroh a z neho všelijaké dobroty, buchty či koláče. A naučila som sa robiť výborný domáci syr, ktorý zmizol rýchlejšie ako som ho stihla naložiť do slaného koreneného nálevu. Kyslé mlieko bolo také husté, že som ho mohla krájať nožom.
Po čase, pre veľký záujem o čerstvé mlieko urobila konkurencia u nás mliečny automat. Jedného dňa mi ten pán povedal, že už je to posledný krát, čo priviezol mlieko do našej dediny. Bola to veľká škoda. Mlieko z automatu bolo spočiatku ako tak použiteľné, ale smotany už na ňom nebolo, skyslo na divnú brečku často sa stalo, že automat dávkoval mlieko tak, že ho niekedy do celého litra chýbalo aj deci.
Ľudia ho postupne prestali kupovať a automat zrušili.
Po nejakej dobe som sa spýtala kamarátky, či jej známy ešte stále vozí mlieko. Pozrela sa na mňa tak divne. Potom mi povedala že pár týždňov po tom, ako ho prestal voziť do našich končín, našli ho mŕtveho v dodávke, ktorú stihol zastaviť mimo cestu. Vraj silný infarkt. Jeden už mal aj predtým a ten nasledujúci neprežil.
Niektorí ľudia prichádzajú do našich životov a nenávratne z nich aj odchádzajú. Sú takým maličkým čriepkom, z ktorých sú ako veľká mozaika poskladané naše vlastné životy. Po čase pochopíme, že aj ten ich čriepok života bol pre nás veľmi dôležitý. Ostávajú v spomienkach, ktoré aj napriek počiatočnému smútku vyvolajú úsmev na tvári aj v srdci a sme vďační za každý takýto čriepok života.