čo život dal a vzal

Hovorí sa, že pud sebazáchovy patrí spolu s rozmnožovacím, alebo sexuálnym pudom medzi najsilnejšie inštinkty, vďaka ktorým dokážeme prežiť.
Absurdné udalosti posledných dní a týždňov, ktoré sa dejú na Slovensku ukazujú, že Slováci ho po masívnej mediálnej kampani začínajú úplne strácať.
Politici aj médiá nás stále presviedčajú o tom, aké je úžasné byť nevoľníkom vo vlastnej krajine, že zdieranie človeka človekom a dlhové otroctvo je sloboda, totalita je demokracia.
Každý normálny človek, ale aj živý tvor, sa snaží prežiť a ak mu hrozí nebezpečenstvo, ktoré ho ohrozuje, začne sa brániť a urobí všetko pre to, aby sa zachránil.
Čo robíme my?
Mnohí sa len ticho prizerajú na skazu národa, krajiny, štátu, ktorá sa deje už pomaly tridsať rokov. Niektorí len frfľú a vedú silácke krčmové reči, ale keď sa treba postaviť tým, ktorí tento štát ničia, čušia ako vši pod chrastou. Iní len vzdychajú – čo zmôžeme proti pánom.
Ale zabúdajú, že aj oni dali tým „pánom“ moc do rúk.
A tak je úplne normálne, že v našej krajine je prezidentom človek, ktorý sa chváli tým, že prezidentuje „mafiánskemu štátu“. Nuž, ani sa nečudujem, určite veľmi dobre vie o čom hovorí. Ten pán má bohatú minulosť a veľmi rád sa bratríčkuje s podivnými existenciami. Naposledy ho bolo vidieť ako sa chce spojiť s ľuďmi, ktorí rozpredali majetok tohoto štátu za provízie a teraz radia prezidentovi v susednej republike, ktorý je známy svojimi megalomanskými a veľkopanskými manierami a pácha genocídu na obyvateľoch vlastného štátu.
Naši opoziční politici, celebritky, ktoré v živote nepohli prstom a samozvaná intelektuálna elita už pár týždňov tancujú na hrobe dvoch zavraždených mladých ľudí, dokonca im posmrtne aj svadbu vystrojili, aby si mali kde zaujúchať. Rozvracajú štát, majú plné ústa slušnosti.
Ale akej?
Každý, kto sa ozve proti ich manierom je konšpirátor a extrémista.
Zašlo to dokonca až tak ďaleko že je snaha zakázať starodávne staroslovanské symboly, ktoré sa doteraz používajú v ľudovej tvorbe a prežili celé stáročia v architektúre, alebo v odievaní, vo výšivkách.
Ak úplne stratíme pud sebazáchovy, tak sa len budeme prizerať ako sa búrajú napríklad krásne chalúpky v Čičmanoch, ktoré sú plné takých „extrémistických“ symbolov, či dokonca na súdom nariadenú vraždu starobylého dubu v Dubinnom, ktorý sa tento rok znova zazelenal.
Majú Slováci ešte vôbec záujem na tom, aby prežil ich národ, štát, starodávne tradície a kultúra?
Majú Slováci ešte pud sebazáchovy, alebo im je milšie žiť v totalite mamonu, vykorisťovania a duchovnej biedy?
Chcú byť Slováci národom, alebo len anonymnými Európanmi, bez koreňov a minulosti?
V minulosti sa často stávalo, že malé národy, ktoré boli podrobené vtedajšími mocnými sveta, zanikali a stávali sa otrokmi v ich ríšach.
Kedysi sa to dialo násilne a vojnami, teraz sa do otrockého jarma tlačíme sami a dobrovoľne.
Asi nám skutočne chýba pud sebazáchovy.