čo život dal a vzal

Príde, keď to najmenej čakáš a vôbec nie si pripravený na to, čo všetkého je schopná…
Príde bez ohlásenia a zaklopania, dokonca bez pozdravu a len sa usmeje na teba a občas nechá za sebou spúšť.
V živote aj v citoch.
Je zvláštna.
Tá medzi mužmi a ženami často z mužov robí rytierov, ale aj hlupákov a zo žien neodolateľné bohyne, alebo poslušné puťky.
Ale aj tak je to najkrajší cit, aký môžu dvaja ľudia k sebe cítiť.
Dáva krídla, ale dokáže spôsobiť bolestivé pády.
Dáva život, ale často ho aj berie.
Dovolí ti nadýchnuť sa, ale často ti vyrazí dych tak, že nevládzeš dýchať.
Možno preto je tak skúmaná, opisovaná, ale aj hanená a odmietaná.
Je to cit, ktorý by mal zažiť každý z nás, nehľadiac na následky, pretože len ten, kto dokáže ľúbiť, pochopí podstatu ľudského bytia.
Každý z nás je iný a každý inak reaguje na to čo cíti sám, alebo od toho druhého.
Niekto je schopný vykričať to, čo cíti do celého sveta, iný sa zas uzavrie do seba a v tichosti prežíva svoje city.
Opätovaná láska spôsobuje radosť a veľké šťastie. Tá, ktorá nie je naplnená spôsobuje žiaľ a smútok.
Možno by sme sa mali snažiť pochopiť skutočnú podstatu lásky a začať ju dávať a nielen brať.
Vtedy začne mať naozajstný zmysel.
Možno sa začnú muži a ženy navzájom počúvať a pochopia, že láska je dar, ktorý dokáže meniť život a hlavne ľudí.
A nebudú si lásku zamieňať za sebectvo a naplnenie len svojich vlastných pocitov s túžob.
Pochopia podstatu nielen vlastného života, ale života samotného.
Pretože skutočná láska dokáže dať človeku veľký dar, dušu…