čo život dal a vzal

Nikdy nemá víťazov, len porazených a obete.
Aj tí, ktorí sa vďaka nemu na chvíľu opájajú pocitom moci a nadvlády nad ostatnými, sú porazení. Vlastnou bezcitnosťou, krutosťou, barbarstvom.
Ovláda ich chtíč mamonu a moci, ktorý je silnejší ako oni sami.
Tak to bolo v histórii ľudstva a je to aj teraz.
„Víťazi“ v boji o moc, majú na na svedomí utrpenie tých, ktorých použili a zneužili na posilnenie si svojho ega.
V minulosti boli ľudia prinútení bojovať za svojich pánov, ktorí v túžbe mať stále viac, napádali a vraždili nevinných, ničili ich územia a obydlia. Druhá strana sa musela brániť a chrániť si svoj majetok.
Dve svetové vojny v minulom storočí ukázali, aká obludná môže byť túžba po moci.
Dokáže rozpútať bratovražedný boj, nenávisť, vyvolá v ľuďoch tie najnižšie pudy.
Stačí sa pozrieť len za naše hranice na Ukrajinu, čo napáchal boj o moc. Beštiálna vražda nevinných ľudí v Dome odborov v Odese je mementom neľudského besnenia poskokov mocných. Ukrižovaný a zaživa upálený muž, ktorého vraždu si jeho vrahovia natočili, je dôkazom toho, čoho sú schopní ľudia bažiaci po pocite moci. Krutosť a neľudskosť ostáva v ľuďoch stále rovnaká, je presne taká, aká bola v minulosti.
Občas médiami prebehne správa, že Európu o pár rokov zasiahne občianska vojna.
Dianie v našej republike už dávno nesie znaky toho, že občianska vojna na Slovensku je už dávno a začala sa Zamatovým prevratom.
Už vtedy skupina ľudí, ktorá chcela prevziať moc v krajine použila na to občanov, silu davu. Postavila názorovo proti sebe rodiny, priateľov, kolegov z práce. Ľudia nesmeli mať iný názor, ako bol vtedy propagovaný, inak by ho bol dav zlynčoval.
Tak je to doteraz. Ľudia sú tými, ktorí bojujú o moc v našej krajine neustále rozoštvávaní vďaka ich naivite a viere, že môžu niečo zmeniť. Pred necelými tridsiatimi rokmi „bojovali“ proti vláde jednej strany. A čo dosiahli? Nadvládu strán, ktoré tento štát neustále vyciciavajú a občania sú len obeťami ich mocenského boja, ktorý túto republiku nakoniec aj tak priviedol do závislosti a vazalstva EÚ a NATO.
Národ sa dostal do dvojitého poddanského stavu. Vládnu mu jeho vlastní páni, ktorí poslúchajú tých Európskych a tí zase tých, ktorí skutočne vládnu svetu. Našťastie sa u nás stav nikdy tak nevyhrotil, aby sa ľudia začali kvôli politikom navzájom vraždiť.
Nechápem ľudí, ktorí sa dali úplne pohltiť politikárčeniu a prestali vidieť skutočnú realitu. Iní sa zase zapredali a neustále vyvolávajú rozbroje a vášne medzi ľuďmi. Žijú si v svojej bubline vlastnej dôležitosti a neohrozenosti. Vysmievajú sa z tých , ktorí sa snažia statočne prežiť v tomto režime.
Tí, ktorí realitu vidia, uvedomujú si obludnosť celého terajšieho systému.
A vedia, že návrat je možný len vtedy, keď ľudia prestanú veriť, že terajšie otroctvo mamonu je len pre ich dobro.
Otroctvo moci a mamonu sa dá poraziť len ľudskosťou a návratom ku skutočným hodnotám.