čo život dal a vzal

Medovníčky rozvoniavajú v našom dome často, ale tie vianočné vôňajú tak inak, sviatočnejšie.
Voňajú nielen medom a škoricou, ale najmä radosťou, úsmevom a očakávaním. Ich vôňa dokáže vyčariť zvláštnu atmosféru pokoja.
Pečiem ich roky, už si ani nepamätám kedy som začala, asi to bolo hneď na prvé Vianoce po svadbe, ale vtedy som ich ešte nezdobila.
Od starého otca som dostala knihu po starej mame o mede, medovníčkoch a medových koláčikoch a tam bolo zopár obrázkov ozdobených vianočných medovníčkov.
Tak začalo obdobie skúšania pečenia toho najlepšieho receptu, výroby polevy a hlavne zdobenia.
Medovníčky sa stali mojou záľubou…
Snažím sa nimi obdarovať priateľov, rodinu a urobiť im trošku radosť…
Najradšej si spomínam na tie chvíle, keď deti boli malé a radi ich zdobili.
V nedeľu poobede som nachystala veľký stôl v jedálni, veľa polevy, pretože mali inú spotrebu ako ja.
Každý dostal drevenú podložku, najmladšie dieťa dokonca aj vankúšik pod zadoček, aby dosiahlo na stôl a pustili sa do práce.
Boli to úžasné umelecké dielka, niektoré dosť futuristické, ale krásne. Vysmiate rybky, mesiačik, smejkovia, hríbiky, motýle, alebo kopec kostičiek pre havinku.
Do kuchyne bolo počuť: „Mamka, mamka, poď sa pozrieť ako sa mi vydaril“ alebo: „Keď sa mi nepodaril môžem ho zjesť?“
Bolo krásne ich pozorovať… Ako poolizovali polevu a zdobili ďalej… Poleva bola všade, na medovníčkoch, stole, občas aj na podlahe, na tričkách, tváričkách, aj vo vlasoch.
Vyrástli a medovníčky zdobím už sama, ale chutia im stále.
Možno im ich vôňa bude pripomínať vôňu detstva, domova a Vianoc.
Ale aby som o medovníčkoch iba nepísala, posielam Vám zopár aspoň takto virtuálne…
Zopár som nazdobila už na Mikuláša a zopár aj dnes…