čo život dal a vzal

Hovorí sa, že oči sú oknom do duše, alebo zrkadlom duše.
Často si utváram prvý dojem o človeku práve tak, že sa snažím vidieť v jeho očiach to aký je.
Oči dokážu povedať veľmi veľa. Prezradia to, čo sa človek snaží zamaskovať zdvorilým a uhladeným vystupovaním, peknými rečami, alebo skutkami.
Už som písala o tom, že pred každými voľbami je Slovensko oblepené podobizňami ľudí, ktorí si aj takýmto spôsobom chcú zabezpečiť volebné hlasy a dostať sa ku moci, ku tomu svojmu korýtku. Bilboardy s ich vyretušovanými fotkami a úderné heslá o tom, ako im leží blaho Slovákov na srdci a čo všetko chcú pre to, aby sa ľudia mali lepšie urobiť, nezakryjú ich pravý charakter, ktorý ukrývajú ich oči.
Na reklamných plagátoch sa stavajú do serióznych či blahosklonných póz, dokonca sa poniektorí usmievajú od ucha k uchu, ale oči neklamú.
Sú chladné, pichľavé, bez kúska srdečnosti.
Čo spôsobuje taký chlad v očiach?
Chlad v srdci a v duši.
To, že sa človek začne zaoberať len sám sebou a stáva sa egoistom,
To, že ho viac začne zaujímať honba za peniazmi a spoločenský vplyv, ako ľudia ktorí ho obklopujú.
To, že sa jeho zmyslom života stáva túžba po moci a to, že ju ľuďom môže dokazovať svojim nadradeným správaním.
S chladnými očami sa stretávam u tých, ktorí nemajú úctu voči ostatným, nedokážu podať pomocnú ruku…
Často premýšľam o tom, aký je svet politiky, keď ľudia, ktorí sa ňou živia a mali by pracovať pre blaho a prosperitu štátu a národa sa správajú tak, ako sa správajú a stávajú sa ľuďmi s chladnými očami a srdciami.
Skutočný chlad môže človeka zabiť. Tak isto zabíja chlad moci a mamonu ľudskosť a dušu človeka.
Keď ľudia chcú vedieť akí ľudia im vládnu, nech sa im pozrú do očí…
Ako povedal môj kamarát, nič dobré im z nich nekuká…