čo život dal a vzal

Kráčala som opadaným farebným lístím. Šušťalo mi pod nohami a tancovalo vo vetre.
Premýšľala som o tom, ako vyzerá jeseň lásky.
Je žiarivá ako jesenná obloha a krásna ako stromy odeté v tých najkrajších farbách?
Alebo je smutná a chladná ako jesenná hmla, či tmavá ako upršaný, zamračený deň?
Možno smutne plače spolu s vetrom.
Možno sa z nej zdanlivo vytráca život, ako keď zo stromov opadáva lístie, ktoré ich krášlilo na jar a v lete.
Možno sa aj ona pomaly chystá na zimný spánok.
Z lásky sa často stáva každodenná rutina a my prestávame vnímať jej krásu, jej farby, jej vône a ovocie.
Unavená všednosťou spí a drieme v nás.
Ak je skrytá hlboko v našom srdci a dokážeme sa o ňu starať, vždy sa zobudí a ožije novou silou po citovej zime.
Inokedy vzklíči ako malá nežná rastlinka nová láska, keď po strate milovaného človeka príde do nášho života niekto, kto do nášho srdca dokáže zasadiť drobučké semienko nehy a nádeje.
Láska je krásna v každom jej období. Má svoje čaro, svoj význam. Inak ju vnímame keď sme mladí, vtedy je pre nás jarou plnou prebúdzajúcich sa a nepoznaných citov.
Inak vnímame jej leto, keď sa vyhrievame v jej teplých lúčoch ako na slnku a užívame si jej krásu a opájame sa sladkosťou jej ovocia.
Iná je jej jeseň, keď vidíme jej plody a znova a znova nás očarúva svojou farebnosťou a krásou.
A zima lásky? Nie, nemusí byť studená. Môže byť rovnako čarovná, krásna a pokojná ako krajina pokrytá snehovou perinou. Ako teplo praskajúceho ohňa v kozube, či nočná zimná obloha plná hviezd, ktoré sú tak nízko, že sa ich môžeš dotknúť.
Láske stačí málo, aby žila…
Úsmev, ktorý vychádza priamo zo srdca…
Objatie, ktorým roztopíme smútok milovaného človeka…
Nežný bozk, ktorým mu povieme viac ako slovami…
Láska nás robí lepšími a je úplne jedno, či sme mladí, v najlepších rokov, alebo prežívame jeseň života a čaká nás jeho zima.

P.S. Pre všetkých, ktorí dokážu byť oporou aj v ťažkých chvíľach.