čo život dal a vzal

Na Slovensku po vzore západných krajín vznikla kasta nedoknuteľných novofeudálov, ktorí sa k moci dostali zásluhou „demokratických volieb“.
Po Zamatovom prevrate mnoho ľudí uverilo, že sa budú mať oveľa lepšie ako sa mali v „totalitnom socializme“. Uverili sladkým rečičkám o slobode a demokracii. Nuž, ako sa hovorí „keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú“. Och, ako krásne vtedy vyspevovali o láske, pravde, o slobode…
A dnes?
Čo je demokratické na dnešnej forme vládnutia? Absolútne nič! Volebné divadlo na Slovensku len prináša stranám , ktoré sa vo voľbách zúčastnia a získajú viac ako 3% voličských hlasov, finančnú zábezpeku na úkor občanov.
A tie strany, ktoré sa dostanú do parlamentu, dostanú dvojnásobok tejto sumy v prípade ak bude parlament fungovať celé volebné obdobie.
Výška príspevku za jeden voličský hlas pre stranu je dnešnej dobe 1% priemernej mesačnej mzdy a činí to 8,59 eur…
Čo je demokratické na tom, keď „demokraticky zvolení zástupcovia ľudu“ tvoria zákony, ktoré idú priamo proti slobodám občanov?
Čo je demokratické na tom, že občan štátu je považovaný za veľké nič a je braný len ako zdroj obživy týchto ľudí?
Čo je demokratické na tom, že títo ľudia neplnia to, k čomu sa zaviazali a nerobia pre štát a jeho občanov vôbec nič?
Ako je možné, že sa títo ľudia začali správať ako „nedotknuteľní nadľudia“ a využívajú obrovské množstvo privilégií ako kedysi feudáli.
Neplatia pre nich bežné zákony, žijú vysoko nad pomery ostatných občanov. Sú presvedčení a myslia si, že môžu všetko a aj sa tak správajú.
Začali rozhodovať o našich životoch, o našom bytí.
Pár rokov nám tu vládli modrí šľachtici, ktorí chodievali na „štúdijné pobyty“ za Veľkú mláku a tam ich naučili ako funguje „Západná demokracia“.
Výsledkom ich vládnutia je rozpredaný majetok štátu a potravinová nesebestačnosť.
Teraz nám tu vládnu „červení šľachtici“, ktorí sa naoko tvária, čo všetko robia pre ľudí a občas povolia reťaz na ktorej sme uviazaní ako poslušné psíky a dajú nám väčší prídel krmiva, ale to je asi tak všetko. Vo svojej podstate sú všetci úplne rovnakí.
Zaujíma ich len vlastný prospech na úkor občana.
Vrcholom arogancie vládnej moci je postava nášho pána prezidenta, ktorý reprezentuje náš národ, našu krajinu.
Eduard Chmelár prirovnal jeho správanie sa k lady Diane a pápežovi, keď sa na protest voči kritike, že prelietal na súkromné potreby skoro 1 milión eur, vozil vo vlaku.
Ja by som ho skôr prirovnala k lordovi Voldemortovi, obklopenom jeho pätolízačmi a podporou médií.
Keď sa tak pozerám okolo seba, tak mám pocit, ako keby sme skutočne žili v nejakom divnom svete fantázie, v ktorom nám tvrdia že otroctvo je sloboda a totalita je demokraciou.
Aký by bol život v skutočnej slobode a demokracii?
Určite nie taký, aký žijeme teraz…