čo život dal a vzal

Ako dieťa som sa veľmi bála vojny a bojím sa jej doteraz. Pred tými viac ako tridsiatimi rokmi boli spomienky na vyčínanie nacistov a fašistov veľmi živé. Naši starí rodičia a aj rodičia ju zažili vojnu na vlastnej koži, niektorí dokonca aj obe.
Rozprávali nám o tom, čo reálne zažili. Rozprávali o krutosti, biede, strachu a my sme túžili po tom, aby už nikdy nič také nebolo.
Nedávno som sa prechádzala po Duklianskom pamätníku. Určite ho mnohí poznajú a boli sa prejsť aj Údolím smrti.
Samotný pamätník dýcha zvláštnou atmosférou. Šum stromov, ktoré ho obkolesujú vytvára pocit pokoja.
Len vojenská technika a novovybudované bunkre pripomínajú to, čo sa tam dialo pred niekoľkými desaťročiami.
Stretla som tam zopár rodín s deťmi, možno to bol len bežný výlet a možno zobrali svoje deti na miesta, kde padli ich príbuzní.
Turisti z Čiech a Poľska sú na týchto miestach častými návštevníkmi.
Hrozba vojny je stále reálna a mnohé deti ju zažívajú aj dnes.
Pred pár dňami tu na Pravde vyšiel článok o tom, ako deti na Ukrajine trávia prázdniny v tábore, kde majú vojenský výcvik a učia ich nenávidieť iný národ. Učia ich nenávidieť krajinu, ktorá vybojovala mier pre celú Európu. Vedia tie deti, ktoré sa hrajú na vojnu, ako trpia deti v Donbase?
Vedia vôbec, že toto besnenie podporuje ich vláda a celá „demokratická“ Európa?
Ako može niekto podporovať zabíjanie detí?
Ako môže niekto podporovať utrpenie iných?
Ako môže niekto zabíjať deti?
Je leto, prázdniny, deti by sa mali hrať a nie učiť bojovať a nenávidieť.