čo život dal a vzal

Nie. Nechcem písať o snoch, ktoré sa nám snívajú v noci a sú očistou nášho podvedomia.
Chcem písať o snoch, ktoré snívame s otvorenými očami a pri plnom vedomí a sú v nich ukryté naše túžby a priania.
Každý z nás sníva o niečom a niekom inom.
Niektoré sny sú, dalo by sa povedať praktické. Niekto sníva o parádnom aute, dovolenke v exotickom prostredí. Iný sníva o cestovaní a spoznávaní sveta.
Jeden z mojich takýchto snov je naučiť sa hrať na klavíri. Pri pohľade na moje ruky a stuhnuté prsty, je dosť nereálny, ale ešte nie koniec všetkým dňom, ako sa hovorí…
Veľa z nás sníva o láske a je úplne jedno, či máme dvadsať alebo šesťdesiat. Rozdiel je len v tom, ako lásku vnímame, pretože v každom veku ju prežívame a preciťujeme inak. Každý z nás potrebuje blízkeho človeka, o ktorého sa môže oprieť, ktorého môže ľúbiť a možno aj rozmaznávať.
Veľa našich snov je úplne nereálnych a uletených, ale aj tie sú dôležité. Dokážu nádherne spestriť život.
Napríklad taký útek na opustený ostrov. Odkedy viem ako vyzerá „vesmírna pavučina“, túžim sa stať zrniečkom hviezdneho prachu a ísť si ju pozrieť zblízka. Možno sa ním stanem a stretneme sa tam viacerí a urobíme si priamo v nej parádnu žúrku.
Ako deti sme pri pohľade na oblohu a oblaky túžili ísť si do nich zaskákať ako do veľkej periny.
Vďaka snom je náš svet oveľa krajší a veselší.
Čo sa stane, keď si necháme starosti, problémy a smútok prerásť cez hlavu a prestaneme snívať?
Život stratí svoje čaro, stane sa len prežívaním a svet sa zmení na pustatinu bez smiechu a radosti, bez krásy a fantázie.
Veľa ľudí na svete má celkom iné sny ako máme my ostatní.
Túžia po mieri v svojich krajinách, túžia sa pokojne vyspať vo vlastnej posteli a ráno poslať svoje deti do školy.
Túžia mať dostatok vody, alebo jedla.
Snívajú o pokojnom živote, tak ako o ňom snívame aj my.
Sny by sme nemali len snívať, ale si ich aj plniť.
Hlavne tie dôležité, o mieri, láske, pokojnom živote.
Potom sa svet stane lepším a krajším miestom na život pre všetkých…