čo život dal a vzal

Jarek Nohavica patrí medzi mojich obľúbených spevákov. Možno preto, lebo jeho piesne sú život sám. Sú plné poetiky, lásky, humoru i smútku. Dokáže spievať o tom, čo prežíva väčšina z nás.
Preto ma prekvapil článok na inom portále, kde sa do neho pustil jeden z jeho redaktorov. Chápem, že keď dochádzajú témy a niet si na Slovensku do koho poriadne kopnúť, tak najjednoduchšie je vybrať sa za rieku Moravu ku naším bývalým bratom a kritizovať niekoho, kto je známy a uznávaný masami ľudí.
Autor článku nezabudol opomenúť jeho spoluprácu s ŠTB, ani to, že vlani napísal poburújucu pesničku o tom, že niekto niekomu šahá na babu…
Ale najviac si zgustol na tom, že si dovolil podporiť a vyjadriť sympatie k T. Okamurovi.
Tomia Okamuru pozná veľa ľudí aj na Slovensku a je pravda, že aj ja sledujem jeho vyjadrenia.
Ani jeho autor kritického článku nešetril. Prirovnával jeho vyjadrenia ku vyjadreniam kotlebovcov. Možno preto, lebo si Okamura nedáva servítku pred ústa v utečeneckej otázke a aj v iných témach.
Už dávno som niečo také plné urážok a kydania na ľudí, ktorí majú svoj vlastný názor na situáciu, ktorá je v ich krajine nečítala.
Máme slobodu slova, ale len pre niektorých.
Viem, že všetci musíme z niečoho žiť, ale myslím si, že autor tohoto článku veľmi túži po zaslúženej odmene a dosť prestrelil.
V súvislosti s J. Nohavicom neváhal spomenúť aj J. Ráža a jeho sympatie k V. Mečiarovi.
Toto je ukážkový príklad toho, ako v skutočnosti fungujú médiá a akú úlohu plnia…
Veď posúďte sami…