čo život dal a vzal

Viackrát som sa stretla na diskusii s názorom, že máme slobodu slova, pretože napríklad aj ja môžem písať do súkromného média svoje vraj „demagogické“ články.
Áno, som si plne vedomá toho, že portál Pravdy nepatrí medzi verejnoprávne médiá a viem kto je jeho vlastníkom.
Vydávanie novín a prevádzkovanie portálov je obchod ako každý iný.
Úspešnosť médií je závislá na záujme čitateľov.
A čitateľov priťahujú aj blogeri, ktorí začali byť „hlasom ľudu“ a píšu to, čo si ľudia myslia o dnešnej spoločnosti a poukazujú na problémy.
Na rozdiel od platených „novinárov“, ktorí, až na pár výnimiek píšu len to, čo si žiada mainstream a oficiálna propaganda, blogeri dokážu písať o skutočnej realite života bežných ľudí aj tu na u nás Slovensku a robia to dobrovoľne a zadarmo. To, že zvyšujú záujem čitateľov veľmi dobre vedia aj vlastníci masmédií.
Čo je však dôležitejšie, je verejné prezentovanie názorov v článkoch a hlavne v diskusiách pod nimi.
Aj keď sa zdá, že sme anonymné nicky, v podstate to tak nie je. Všetci tí, ktorí píšu a ktorí diskutujú idú, ako sa hovorí “ s kožou na trh“.
Kedysi v minulom režime sa ľudia stretávali viac osobne a to, čo ich trápilo si hovorili súkromne medzi sebou. Dnes, v dobe informačných technológií sa presunuli za klávesnice počítačov a svoje názory píšu síce verejne, ale zo súkromia svojich domovov. Potrebný osobný kontakt sa pomaly vytráca, začala ho nahrádzať falošná anonymita.
Platených agentov provokatérov z krčiem, kultúrnych a športových podujatí, kde sa stretávalo viac ľudí, nahradili provokatéri v diskusiách. O tom, čo je ich zámerom niet pochýb. Takisto provokovať, ako aj v minulosti.
Tým, že sa ľudia presunuli z krčiem a kaviarní na rôzne portály a sociálne siete, zjednodušili prácu informačným službám, ktoré majú naše názory pod kontrolou. To, čo napíšeme, sa archivuje a vyhodnocuje jednoduchšie ako to, čo len niekde povieme.
Neviem, či si ľudia vôbec uvedomujú, že sme pod dokonalou kontrolou.
A práve preto by sme mali písať, aj napriek možným postihom to, čo si myslíme.
Nemali by sme sa nechať zastrašiť tým, že sme v podstate sledovaní a kontrolovaní na každom kroku. Tí hore musia vedieť, čo si o nich myslíme.
Pretože nie sme poslušné stádo, ktoré sa dá neustále manipulovať a vyciciavať, ale sme ľudia, ktorí majú právo na slušný život.