čo život dal a vzal

Kto si neváži svoj národ, svoje korene, svoj jazyk, svoju históriu, kultúru a tradície ten je dobrovoľným vyhnancom a vydedencom.
Ten, kto vlastný národ zapredá a slúži iným, len aby škodil tomu svojmu je kolaborant.
Prečítala som si to, čo si o našich národných dejateľoch myslí predstaviteľ samozvanej „intelektuálnej elity“ M.Havran.
A prečítala som si aj dôvod jeho vyhlásení.
M. Havran označil na základe článku T.E. Rostasa v časopise Zem a Vek „Klin Židov medzi Slovanmi“ našich národných dejateľov Ľ.Štúra za antisemitu a S.H. Vajanského za zaprdeného hlupáka.
V článku sú použité dobové opisy udalostí, ktoré sa diali v tej dobe, v ktorej žili títo ľudia. Autor citoval slová Mateja Bela, Milana Hodžu, Jozefa M. Hurbana, Ľ. Štúra a iných.
Protislovanské šialenstvo naberá na obrátkach. Na takýchto príkladoch to vidno najlepšie.
Komu záleží na tom, aby Slovania boli úplne zotročení, alebo vyhladení?
Prečo sa druhá svetová vojna stala synonymom holocaustu a jej pravý význam, ktorým bola genocída Slovanských národov sa maskuje vyzdvihovaním utrpenia iného národa?
Prečo sa začali nehanebne prekrúcať dejiny?
Hovorí sa, že dejiny píšu víťazi. Je to pravda, pretože až teraz sa pomaly dozvedáme o našich skutočných dejinách.
Slováci boli celé roky hrdí na svojich vierozvestcov, ale práve vďaka nim pomaly zabúdali na svoju pravú, skutočnú vieru vlastných predkov.
Písať o krutosti, akou bola nová viera- kresťanstvo, šírená medzi Slovanmi, je odvážne ešte aj v tejto dobe.
Rovnako kruto sa postupuje voči Slovanom aj teraz.
Vtedy sa museli vzdávať pod hrozbou trestu smrti a zabavenia majetku svojho duchovného bohatstva. V dnešnej dobe sa sa to robí premyslenejším spôsobom. Nuž doba pokročila a svetom hýbu informácie.
Masívna informačná protislovanská kampaň je v plnom prúde.
Vyzdvihovanie iných kultúr, vysmievanie sa z tradícií prináša prvé plody. Naši mladí pomaly už ani nevedia kým sú…
Prenikanie cudzích výrazov do nášho jazyka a rozprávanie divnou hatlaninou je kúúúl a oukej…
Verejný výsmech a pranierovanie ľudí, ktorí majú národné cítenie je módnou záležitosťou sociálných sietí…
Národné cítenie a vlastenectvo sa začalo označovať ako nacionalizmus a extrémizmus…
Tradičné hodnoty ako je rodina, sú trvalo rozbíjané a ničené divnou propagandou…
Verejne vyznať svoju lásku k národu začína byť hanbou a pomaly aj nebezpečné.
Keď národ stratí svoj jazyk, korene, históriu, kultúru ale hlavne duchovné tradície, hynie, zaniká…
Je najvyšší čas dokázať mladým, že majú byť na čo hrdí.
Hanbou, je stať sa dobrovoľne, kvôli materiálnemu prospechu sluhom, kolaborantom a duchovným a duševným otrokom.