čo život dal a vzal

Prečo píšem? Pretože mi skutočne nie je jedno, čo sa okolo mňa deje. V mojej bezprostrednej blízkosti, v krajine, vo svete…
Nie je mi je ľahostajné, keď moje dieťa príde zo školy s tým, že na hodine náuky o spoločnosti (občianska výchova) im učiteľka hustí do hláv, že Slováci sa môžu najlepšie uplatniť v službách. Tak som sa ho spýtala, či si uvedomuje, aký význam má slovo služba a čo znamená byť sluhom a slúžiť.
Nie je mi ľahostajné, že sa takýmto spôsobom začali vymývať mozgy mladým ľuďom. Ani to, že naše školstvo produkuje polovičných analfabetov, ktorí v štrnástich nie sú schopní prečítať súvisle pár viet a porozumieť písanému textu. Ani to, že sa pýšime úrovňou vzdelania a vysokým počtom vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ktorí by v minulosti mali problém zmaturovať a tí sa so svojím vzdelaním nedokážu uplatniť na trhu práce, majú vysokoškolský diplom, sebavedomie dotýkajúce sa nebies, ale nevedia nič robiť.
Nie je mi ľahostajné, čo sa stalo s našou republikou. Hlavne to, že ľudia, ktorí by mali túto republiku riadiť si z politiky a tohoto štátu urobili výnosný biznis a namiesto toho, aby robili to, čo majú a kvôli čomu boli zvolení, vyhľadávajú na seba špinavosti a podávajú na seba navzájom trestné oznámenia. A plebs osprostnutý médiami im toto megadivadlo žerie aj s navijákom. Nevidí, že je politikom a hlavne tým, ktorí túto krajinu v skutočnosti riadia len na smiech.
Nie je mi ľahostajné, že tí, ktorí neustále kydajú na minulý režim, beztrestne rozpredali a rozkradli majetok štátu, ktorý štyridsať rokov budovali ich otcovia. Ani to, že sme sa z krajiny, v ktorej fungovalo všetko od poľnohospodárstva až po ťažký priemysel stali úplne závislými na dovoze všetkého. Stali sme smetiskom, kam západ vyváža svoj odpad a až teraz po veľkých potravinových škandáloch sa o tom začalo trošku hovoriť a písať.
Nie je mi ľahostajné, keď prechádzam Slovenskom a vidím ruiny fabrík, ktoré pred prevratom dávali prácu státisícom ľudí, ani to keď sa na úrodnej pôde stavajú nové montážne haly zahraničných podnikateľov, pre ktorých sa naši ľudia stali biorobotmi a otrokmi.
Nie je mi ľahostajné, keď vidím a čítam ako sú ľudia manipulovaní a klamaní médiami.
Nie je mi ľahostajné, že sa z našej Ústavy stal obyčajný zdrap papiera.
Nie je mi ľahostajné, že kvôli chamtivosti pár vyvolených trpia miliardy ľudí vo svete a zomierajú nevinní.
Nie je mi ľahostajné, že kvôli tejto chamtivosti zomiera celá planéta.
Prečo píšem?
Pretože ma trápi akú budúcnosť pripravujeme našim potomkom. Trápi ma ľahostajnosť ľudí, ktorým to je úplne jedno a správajú sa podľa príslovia „po nás potopa“. Možno majú ľahší život tí, ktorí sa ani nesnažia premýšľať o tom , čo sa okolo nich deje a spokojne konzumujú to čo im servírujú média a politici a žijú si zalezení v svojej konzumnej bubline lacnej zábavy.
Nám, ktorým toto všetko nie je ľahostajné ostala len jedna možnosť ako vyjadriť svoj nesúhlas a tou je písanie a upozorňovanie na všetku tú špinu, ktorá nás obklopuje. Lenže nie je ďaleko doba, keď sa každý z nás stane nepohodlný a sloboda slova ďalším sprofanovaným výrazom.
Cenzúra a prenasledovanie už začali…
Píšem aj preto, že sa začali z nášho života vytrácať dobro a obyčajné malé zázraky života.
Ak niekomu urobím radosť a spríjemním deň svojimi písmenkami alebo kostrbatými veršami, som veľmi šťastná.
A to je ten najhlavnejší dôvod prečo píšem…