čo život dal a vzal

Veľmi veľa ľudí si myslí, že štát v ktorom žijú sa o nich postará a v tejto ilúzii žijú ľudia hlavne u nás a v iných postkomunistických krajinách. V socialistickom zradení tomu tak aj bolo, človek pracoval, odvádzal časť zo mzdy štátu a ten sa staral o vzdelávanie, zdravotnú starostlivosť…
Teraz človek pracuje, odovzdáva časť zo mzdy a aj tak platí úplne všetko. Štátna moc mu tvrdí, že sa o neho stará, Platí svojich zamestnancov, ale tí stále tvrdia, že je to málo a tak stále štrajkujú a žiadajú vyššie platy.
Tak ako to skutočne je?
Po prevrate sa moci chopili tí, ktorí ho vyvolali. Tí, ktorých sme si zvolili v „demokratických voľbách“ sú len ich lokaji.
Výpredaj štátneho majetku do zahraničia a hlavne strategických podnikov, bolo len odovzdanie moci chlebodarcom.
Akú hodnotu má štát, ktorý okrem svojich občanov nevlastní nič?
Je štát, kde iní rozhodujú o jej občanoch a iný štát tam stavia svoje vojenské základne zvrchovaným a slobodným štátom?
Je normálne, že o tom, či sa niekde postaví kus cesty a či na to budú peniaze rozhodovať nejaká komisia z Bruselu?
Je normálne, že náš štát nalieva veľké financie do súkromných zahraničných firiem, v ktorých pracujú jeho občania za smiešnu mzdu a v neľudských podmienkach, pretože štátna moc zrušila, alebo oklieštila zákony, ktoré chránili ľudí, pracujúcich v týchto podnikoch?
Je ešte niečo v našej republike normálne?
Kabaretné a krčmové vystúpenia našich zákonodarcov?
Rušenie amnestií?
Hrkútanie si pána poslanca s lolitkou?
Kopanie policajtov do ľudí?
Tichá podpora otrockej práce nielen našich, ale už aj cudzích občanov?
Novodobé zriadenie v ktorom žijeme ukazuje svoju skutočnú tvár. Vznikol novofeudalizmus…
Ľudia sa stali nevoľníkmi vo svojich republikách. Môžu robiť a byť ticho. To, že aj naša republika prijala zákony, ktoré oprávňujú štátnu moc trestať občanov za ich názor je len vrchol ľadovca.
Možno bude musieť prísť nová doba „Osvietenstva“ a odvážni ľudia, ktorí sa nebudú báť verejne poukazovať na tyraniu, ktorá nemá nič spoločné s demokraciou.