čo život dal a vzal

Včera jeden zo spravodajských portálov uverejnil článok o veľmi ťažkom živote jednej ženy. Lákal čitateľov bombastickým titulkom v znení: „Žena z Prešova prežíva peklo“. Autor v ňom popisoval príbeh ženy samoživiteľky, ktorá sa s piatimi deťmi, po tom čo odišla od manžela opilca, ktorý mlátil ju aj deti a po strate bývanie, pretože im vyhorel byt, pretĺka životom ako vie.
Článok bol napísaný prvoplánovo, šokovať a dojať čitateľov. Ukázať nám, že môžeme byť spokojní s tým, čo máme a nefrfľať, pretože sú ľudia, ktorí sú na tom oveľa horšie ako my.
Autor článku, nezabudol dodať, že tejto rodine prispieva zo svojho platu aj prezident tejto republiky.
Čo autor článku nedomyslel, je to, že v plnej nahote ukázal ohyzdnosť systému, v ktorom žijeme.
Nepoznám dotyčnú ženu a ani jej rodinu, nepoznám pozadie tohoto príbehu, tak nebudem písať priamo o nej.
Budem vychádzať len z faktov, ktoré podal čitateľom autor článku.
Písal, že žena poctivo už tretí rok pracuje v odevnej firme za minimálnu mzdu (405 eur). Je nad slnko jasné, že s takým platom nemôže uživiť svoje deti, ak je na ich výchovu sama. A čo ma najviac šokovalo je, že za terajšie ubytovanie, ktoré jej pomohlo nájsť krízové centrum, platí nájomné vrátane energií 250 eur. Toto nájomné platí za tri vlhké miestnosti, bez poriadnej kúpeľne, pretože v dome nie je tečúca voda, tú si nosí zo susednej studne.
Takýchto žien a rodín je na Slovensku veľa, kompetentných nezaujímajú a ak, tak len vtedy, keď sú ohrozené deti, ktoré takýmto nešťastniciam odoberajú do ústavov.
Prvým problémom a veľmi vážnym o ktorom sa len rozpráva je domáce násilie. Domácim násilím trpia všetci, nie sú to len ženy a deti, často sú obeťami aj muži. Často padá otázka, prečo od takého človeka žena neodíde? Pretože nemá kam. Sociálnych a nájomných bytov je minimum.
O obete sa namiesto štátu starajú rôzne organizácie a suplujú MPSVR, poskytujú takýmto rodinám ubytovanie na určitý čas v krízových centrách. Veľké problémy sú aj s utajeným bývaním, kde obete môžu stráviť prvé dni, tak aby ich agresor nenašiel. Po ukončení pobytu v krízových centrách tieto rodiny môžu skončiť na ulici a kompetentných to netrápi. Preto toľko žien znáša dennodenné násilie, nemajú na výber…
Ďalším veľmi vážnym problémom je alkoholizmus, často v takých rodinách býva aj gamblerstvo.
O tom som už písala článok. Len minimum závislých sa ide liečiť dobrovoľne z vlastnej vôle, väčšina alkoholikov tvrdí, že nemá žiadny problém s pitím a prepíjajú peniaze, ktoré by mali ísť hlavne na chod domácnosti a na výchovu detí.
Veď prečo by mal štát riešiť alkoholizmus, keď má z predaja alkoholu slušný balík peňazí.
Nedostatok slušného bývania som už spomínala, aj sumu nájomného, ktorú platí spomínaná rodina, myslím si, že v tomto prípade sa nedá hovoriť o nejakej charite. Prečo aj? Veď žijeme v tvrdom kapitalizme a toľko ospevovanej demokracii…
Najvážnejším problémom sú platy a hlavne platy tu na východnom Slovensku.
Náš štát štedro prispieva finančnými stimulmi zahraničným firmám, ktoré vytvoria zopár pracovných miest.
Neustále sa hovorí o tom, že sme automobilová veľmoc. Koľko štát prispel týmto firmám a aké platy dostávajú zamestnanci?
Ale zamyslel sa niekto vôbec nad tým, či okrem toho, že tento štát ponúka automobilovým kolosom lacnú pracovnú silu, zostáva na Slovensku nejaký zisk týchto firiem? Na mzdy zamestnancov takto štedro štátom dotovaných firiem sa skladáme všetci…
O daňových prázdninách a úľavách sa už ani neoplatí písať…
Pamätám si na podobný prípad rodiny v časoch hlbokej totality.
Muž, živiteľ rodiny pracoval u nás v podniku. Na pracovisku nemal nejaké veľké problémy s alkoholom, snažil sa sekať dobrotu.
Doma sa správal ako tyran, jeho žena to nezvládla a prišla sa posťažovať na závodný výbor. Riešilo sa to tak, že milostivý pán letel štadopede na protialkoholické liečenie. V byte zostala bývať jeho žena aj deťmi, on dostal miesto na ubytovni, keď sa vrátil a z platu mu strhávali čiastku, ktorá išla priamo žene a deťom.
Rodina nebola odkázaná ani na krízové centrá a charitu.
Na charitu nebol odkázaný nikto, ani ženy, ani deti, ani starí a chorí ľudia…
Veľa ľudí na Slovensku prežíva „peklo“ a to len preto, lebo sme si mysleli že nás čaká kapitalistický raj…
A terajší páni demokrati sa spokojne smejú: Ale sme s nimi vyj…li.
Spomínaný článok v plnom znení.