čo život dal a vzal

Nie, nebudem klásť otázku, čo by ste urobili, keby ste vedeli, že dnešný deň je posledným vo vašom živote.
Aj keď občas o tom premýšľam.
Najviac na posledný deň života myslia ťažko chorí a starí ľudia. Ale aj tí, ktorí sú v priamom ohrození života, ľudia vo vojnových zónach, alebo tí, ktorí majú rizikovú prácu.
Rozmýšľala som nad tým, ako vníma svet ťažko chorý človek pripútaný na lôžko, ako vníma to, že pomaly odchádza. Či je vďačný za to, čo prežil, alebo ho trápi to, že jeho čas sa kráti a nebude viac so svojimi blízkymi. Nikdy viac neuvidí vychádzať a zapadať slnko, neuvidí hviezdy na oblohe, nič z toho, čo je na tomto svete také bežné a prirodzené.
Niektorí starí ľudia, unavení životom často spomínajú smrť, berú ju ako samozrejmosť, Ale čo my mladší? Zamýšľame sa nad vlastnou smrteľnosťou v čase, keď sme plní sily a života?
Myslím si, že by sme sa mali, pretože nikto z nás nevie kedy príde ten posledný deň. Môže to byť dnešný deň, ale môže to byť zajtra, či o desať rokov.
Vlastnú smrteľnosť si nepripúšťame, pretože z nej máme strach. A pritom smrť je nedeliteľnou súčasťou života.
Ak by sme občas premýšľali o vlastnej pominuteľnosti, začali by sme sa zodpovednejšie správať nielen k blízkym a okoliu, ale hlavne k sebe.
Nemárnili by sme čas hlúposťami, ktoré ubližujú nám aj našim blízkym. Viac by sme si vážili čas, ktorý nám ostáva.
Dokázali by sme si určiť to, čo je pre nás dôležité, čo ešte chceme urobiť. Neničili by sme vzťahy našou sebeckosťou a pýchou.
Dokázali by sme dávať viac lásky, súcitu, pozornosti tým, ktorí to potrebujú…
Často krát sa dozvedáme o náhlych úmrtiach ľudí, ktorí mali život pred sebou. Dnes, alebo zajtra to môže byť každý z nás.
Kto z nás sa zamýšľa nad tým, čo po ňom ostane? Ako budú na neho spomínať jeho blízki, priatelia, známi, kolegovia?
Aké pocity po sebe zanechá? Lásku, alebo hnev a nenávisť?
Zanecháme len to, čo sami zasejeme v srdciach ľudí, zanecháme len to, čo dáme iným…