čo život dal a vzal

Vždy, keď čítam nejaký článok o tom, že niekto dával úplatky a niekto ich prijímal, tak rozmýšľam nad tým, čo človeka vedie k tomu, aby dokázal uplácať.
Jeden s diskutérov napísal, že ak by sa jednalo o život jeho dieťaťa, tak by bol ochotný dať všetko.
Ale to je úplne iný prípad, ako sa dejú bežne.
Čo vedie ľudí k submisívnemu, pokornému správaniu sa? Vidím to dennodenne.
Vidím s akým obrovským rešpektom a pokorou sa správajú k lekárom. Byť chorým je ťažká situácia, pozná ju len ten, kto tým prešiel. Ale lekári sú tu na to, aby pomáhali. Nie sú bohovia, ktorí rozhodujú o tom, či budeme zdraví, alebo nie. Sú tu na to, aby poskytli liečbu a sú presne takí istí ľudia ako my ostatní a tak, ako aj my ostatní berú za svoju prácu plat.
Vidím, ako hlúpo sa správajú ľudia, keď vidia niekoho, koho poznajú napríklad z televízie. Z akéhokoľvek komedianta sami urobia „celebritu“. Taký človek, ktorému sa iní poklonkujú, sa odrazu začne cítiť „osobnosťou“, ktorá si myslí, že má „morálnu povinnosť a právo“ vyjadrovať sa pomaly ku všetkému. Pred pár dňami sa zase takéto „samozvané osobnosti Slovenska“ vyjadrovali k politickému dianiu v našom štáte…
Podobný prístup majú ľudia k politikom. Ak sa niekde nejaký objaví, nájdu sa ľudia, ktorí by sa ho najradšej dotkli ako „svätej relikvie“ a mali potom pocit dokonalého uzdravenia. Zabúdajú, že v dnešnom spoločenskom zriadení, ktoré nesie hrdý názov Demokracia, sú politici v podstate zamestnanci štátu, teda nás všetkých a nie nejakí zemepáni a páni veľkomožní, aj keď sa takto správajú a zákonmi si upevnili takéto postavenie.
Najviac však vidím pokorné postavenie veriacich voči kňazom v kresťanských cirkvách. To ponížené správanie sa, poslušnosť úplné podriadenie sa…
Kňazi sú božími služobníkmi a nie samotným bohom, aby mohli rozhodovať o tom, kto si zaslúži odpustenie a kto večné zatratenie.
Kedy a kde sa stratila hrdosť našich ľudí, osobná a aj národná?
Čo dokáže spôsobiť úplne podriadenie sa, tak ako to vidíme u našich ľudí?
Verím tomu, že všetko to má naozaj korene viac ako tisíc rokov dozadu. A nie je to len strata územia a vlády nad ním. Ale najväčším spúšťačom straty hrdosti, je násilné šírenie kresťanstva na našom území. Ničenie pôvodného náboženstva rúbaním a pálením Svätohájov, presadzovanie krutého náboženstva, ktoré potláča osobnú slobodu, hrdosť a presadzuje len úplnú poslušnosť a pokoru. Vraždenie, mučenie, habanie majetku a predávanie do otroctva zanechá obrovské škody. Tisícročné jarmo otrockej poslušnosti sa prejavuje aj teraz. Slováci si toto bremeno nesú a predávajú ďalej, ďalším generáciám.
Tí, ktorí sa snažili a učili náš národ hrdosti a nezávislosti boli prenasledovaní, stíhaní a zatváraní do väzenia vtedajšou mocou.
A čo sme urobili my? Zabúdame na všetko, čo by malo byť pre nás posvätné. Zabúdame na tých, ktorý za náš národ trpeli a položili svoje životy.
Dovolili sme predať našu krajinu, vlasť, národ znovu do otroctva…
Nájdu Slováci a Slovania svoju stratenú hrdosť a začnú sa hlásiť ku svojím koreňom a prapodstate?
Prestanú mať strach z falošných „bohov“, ktorí tento národ stále zotročujú duchovne aj morálne?
Prečítajte si znovu báseň Sama Chalupku „Mor ho!“
A zamyslite sa nad textom, v dnešnej dobe je viac aktuálny, ako v tej, v ktorej bol napísaný…