Dnes bol ešte krásny letný deň, ale v povetrí už bolo cítiť prvú vôňu jesenného vetra a mňa zase začal ako každý rok premáhať smútok za letom, slnkom a teplom.
Za letom, ktoré každý rok prináša omamné vône kvetov, mne leto pripomína vôňa ruží a materinej dúšky. Za letom, ktoré prináša búrky a teplý dážď, kedy sa dá v ňom blázniť a tancovať a cítiť jeho bozky na tvári…Za letom, ktoré je plné farieb, slnečníc a vlčích makov…
Za slnkom, ktoré vyťahuje pehy a spáli nos a plecia. Za slnkom, ktorým voňajú vyvetrané periny a vankúše a vypraná bielizeň, ale aj vlasy, keď prídem zo záhrady…
Za teplom, ktoré nás vyzlieka z oblečenia pod ktorým sa skrývame a necháva nám voľnosť.
Ako každý rok ma chytá nostalgia a myslím na ten čas, keď letá boli plné detského jašenia a bezstarostnosti, vône krupicovej kaše a čokoládového pudingu, jahodových a ríbezľových koláčov, marhuľových palaciniek…
Za letami, ktoré voňali priateľstvom a láskou, bezstarostnosťou, táborákmi, pečenými špekáčikmi a slaninkou a bláznivým skákaním do zatopeného kameňolomu.
Za letami, keď vždy išli v telke filmy s Funesom, ktoré sa dali pozerať iba v lete a ukazovali svet, keď bol úplne iný…
Aké bude to ďalšie leto?
Veľmi túžim, aby bolo, aby bolo znovu cítiť vôňu ruží a dažďa a bezstarostnosti…
Tento web patrí pod
Celá debata | RSS tejto debaty