čo život dal a vzal

Moje analýzy z rokov 1999 až 2002 viedli k záveru, že občan bude zbavený slobody v rozhodovaní a príde o majetok v podobe významnej časti dôchodku. Dnes chýba podľa NBS vo fondoch II. piliera 11 miliárd €.

Ing. Dušan Lukášik CSc.

Ilustračný obrázok: Pixabay

Dušan, v liste pani prezidentke Zuzane Čaputovej sa stručne zmieňuješ aj o problémoch v II. pilieri dôchodkového systému. Z analýz NBS je známe, že pri majetku vo fondoch v objeme cca 11 miliárd € v porovnaní s inými podobnými fondami chýba ďalších 11 miliárd €. Tvrdíš, že tieto dôsledky boli známe už v roku 2002 a skôr, keď si riešil tento problém. V čom teda tkvie jadro problému, že občania prichádzajú o štvrtinu dôchodku?

Ono to nie je vec kapitálového trhu, ten má svoje zákonitosti a pokiaľ ich jednotlivec pochopí, nemá problém prijať primerané opatrenia, presne tak, ako to urobili vo fondoch, ktoré v NBS porovnávali, t.j. s fondami na Novom Zélande, Kanade či Nórsku, aspoň o nich boli zmienky v médiách. Kým nezmeníš systém, tak dovtedy problém nevyriešiš.

Zmieňuješ sa o faktoch, ktoré publikovala NBS v médiách. Ale čo je príčinou?

Odpoveď je naraz aj jednoduchá a aj extrémne zložitá s nárokmi na abstraktné myslenie analytika. Navyše bez merania tak abstraktného pojmu ako sú riziká na kapitálovom trhu je temer nemožné tento problém uchopiť, pretože nemáte k dispozícii overené fakty. Ak by som mal povedať jadro problému jednou vetou tak sa dá vyjadriť nasledovne: V systéme povinného II. piliera neexistuje trh.

To nemyslíš vážne. Však ľudia boli postavení do úlohy, že nielen že si volia konkrétnu DSS, ale ešte si volia aj stratégiu rizík inými slovami DSS musí rešpektovať rozhodnutie klienta, sporiteľa v akom konkrétnom fonde mu má zhodnocovať jeho úspory na dôchodok. Však občan sporiteľ má slobodnú voľbu. Predsa fondy mu sľúbili „Švajčiarsky dôchodok.“ Minimálne to sľubovala v marketingu v rokoch 2004 a 2005 švajčiarska finančná skupina Credit Suisse. Je fakt, že už v roku 2006 predala svoju spoločnosť francúzskej poisťovni AXA a zbavila sa svojho záväzku. Predsa spoločnosti Alianz, Credit Suisse či ING vytvorili trh a na trhovom princípe ponúkali svoje produkty.
Prečo tvrdíš, že neexistuje trh?

V podstate je to triviálna záležitosť a voľakedy sa učila na úrovni deviatej ľudovej, dnes možno na úrovni vedomostí z bežného gymnázia. Na jednej strane spravuješ účty klientom a na druhej strane spravuješ aktíva na týchto účtoch, t.j. zhodnocuješ ich aktíva. Súhlasím s tým, že pri zhodnocovaní aktív existuje trh. Ale predsa pri správe účtov neexistuje trh. Tu je povinný zamestnávateľ odviesť štátom určenú čiastku na účet svojho zamestnanca v jeho mene. Je to povinnosť zamestnávateľa a tvorí to súčasť nákladov na pracovnú silu. Tieto peniaze podnikateľ odvádza povinne pod tlakom represívnych nástrojov štátu. Ak ich neodvedie, štát má právo cestou exekútora siahnuť na majetok podnikateľa a vyrovnať dlh. Dokonca štát organizuje aj samostatný poistný systém, z ktorého sa uhrádza tento záväzok ak podnikateľ nemá majetok. V prípade povinného systému už správcovia nevykladajú žiadne úsilie aby si udržali klienta tak, ako je to v dobrovoľnom systéme – štát im priamo zabezpečuje službu výberu a teda príjem platieb od klientov. Takže II. pilier sa rozkladá na povinnú časť, kde trh neexistuje a na časť správy aktív, kde trh existuje. Otázka potom znie, či spojenie trhu s povinným systémom vytvorí trh alebo nie? Nuž a na to slúži jednoduchý logický súčin. Ak označíš trh ako 1 a povinnú časť systému ako 0, ich súčin bude vždy 0. To isté dostaneš, ak zmeníš označenie, súčin dá vždy nulu. Ak si dobre pamätám, naša generácia sa základy logiky učila ešte na ZDŠ a určite
na gymnáziu.

Aký je dôsledok tejto skutočnosti?

Ak je teda u jedného správcu aj funkcia správy účtov a aj funkcia správy aktív, dochádza medzi týmito funkciami u jedného subjektu ku konfliktu záujmu. Tento konflikt záujmu bol pekne ukázaný, keď zákon presunul na správcov fondov povinnosť niesť riziko spojené s investíciou. V ten moment ich zachvátila panika a vypredali rizikové aktíva. Straty potom zdôvodňovali jednoducho: „LEBO FICO“.
Keby nešlo o veľké peniaze a zdroje spoločnosti, bola by z toho akurát tak zábava. Len školné je príliš vysoké na to, aby sme problém dôchodkov mohli poňať ako zábavu. Sú tu aj iné dôležité súvislosti spojené s rozhodovacím procesom občana sporiteľa.

Ale predsa ľudia majú možnosť prestupovať od jedného správcu k druhému a navyše rozhodovať sa medzi fondami, to je predsa jasné.

Presne. V tejto súvislosti je zaujímavou otázkou: „Prečo 1 600 000 sporiteľov od roku 2004, t.j. za 18 rokov už nezistilo, ktorá DSS najlepšie spravuje ich úspory a prečo ich už tam nepresunula?“ Proste najprv by pár ľudí identifikovalo najlepšieho správcu a od nich by to následne odpozorovali ostatní a presunuli by tam svoje úspory. To sa ale ani za 18 rokov neudialo. Navyše, odborníci zo správcovských spoločností tiež nezistili, kto z nich najlepšie spravuje úspory sporiteľov. Pri kampani znel pomerne agresívne slogan Švajčiarsky dôchodok od skupiny Credit Suisse. Prečo nebola realizovaná podobná agresívna marketingová kampaň od niektorého správcu DSS? Už Erich Fromm hovoril, že
pokiaľ spotrebiteľ nemá k dispozícii všetky potrebné informácie pre svoje rozhodnutie, tak voľba nie je slobodná. Ak teda voľba u spotrebiteľa nie je slobodná, tak sa jedná o potláčania demokracie. Všimni si, podobné fondy dosahujú raz toľko aktív. Ak vezmeme index korupcie priemerne medzi 39 až 55 bodmi potom zrovnanie ukazuje na realitu, miesto 22 miliárd € je vo fondoch 11 miliárd € a teda index korupcie 50 znamená rizikovú prirážku pre oceňovacie modely v hodnote 0,5. No a to reprezentuje presne mnohé verejné tendre, ktoré sú temer štandardne predražené, často o 100% a viac. Proste korupcia je rozhodujúcim problémom spoločnosti.

To sú zaujímavé súvislosti. Sú aj niektoré ďalšie?

Ak chceš zakryť problém korupcie, tak je potrebné vnútiť občanom pocit, že vlastne si to zapríčinili sami. Nedá mi, aby som neuviedol paródiu tohto systému, ktorú som napísal do úvodu diskusie pána poslanca Maroša Kondróta v decembri 2007 .

Ako si teda popísal absurditu riešenia II. piliera v decembri v roku 2007?

Pani Marka z Hornej Dolnej ráno o tretej ide podojiť kravy a obriadiť statok. O 9-tej si umytá sadá k počítaču. Na internete si vyhľadá investičné stránky, posúdi posledný vývoj na svetových burzách a skontroluje stav svojho dôchodkového účtu v II. pilieri. Po chvíli uvažovania vydá pokyn pre svoju DSS, aby  časť z jej prostriedkov presunuli z konzervatívneho fondu do rastového fondu v súlade so zákonom o starobnom dôchodkovom sporení.  Po poobedňajšom dojení, po tom, čo deťom dala večeru a skontrolovala ich úlohy do školy, si večer znova sadne k počítaču. Keďže jej skončilo dvojročné obdobie viazanosti na DSS, analyzuje už niekoľko týždňov, ktorá DSS bude lepšie
zhodnocovať jej peniaze odložené na dôchodok. Dnes sa rozhoduje, pretože už  zajtra sa vyberie do najbližšej pobočky Sociálnej poisťovne vybaviť prechod ku konkurenčnej DSS v súlade s § 64b zákona o starobnom dôchodkovom sporení. Takto konkrétne vypadá podľa môjho názoru absurdné riešenie povinného systému II. piliera v zákone o starobnom dôchodkovom sporení.

V diskusii už ale pokračuješ vecným tónom a  nasledovne ukazuješ, čo očakáva občan od štátu:

Je zrejmé, že zamestnávateľ  tety Marky v súlade so zákonom bude odvádzať v jej mene povinné odvody do Sociálnej poisťovne a teta Marka bude očakávať od štátu, ktorý tieto odvody nariadil a mocenskými nástrojmi ich vynucuje plniť, službu. Tou službou je poistenie jej individuálnych sociálnych rizík, ktoré ju môžu v živote stretnúť. Teta Marka je vďačná životu, že ju riziká zatiaľ obišli a jej a jej rodine sa darí, ale predsa je spokojná, že tieto riziká sú vyriešené a ona môže kľudne spávať. Dokonca ani nevie, ktoré sú to riziká, pretože keď k nim dôjde, funkčný systém sociálneho poistenia sa postará o naplnenie svojho poslania. V povinnom systéme tetu Marku vôbec nezaujíma vývoj na finančných trhoch ako aj to, či má mať svoje aktíva v konzervatívnom alebo vyváženom fonde.  Tetu Marku ale zaujíma, či v prípade úrazu bude ošetrená a tiež, či v prípade straty schopnosti pracovať bude dostávať invalidný dôchodok a v akej výške, či v prípade, že zomrie jej muž, bude ona a jej deti dostávať primerané sirotské a vdovské dôchodky a či jej štátom vynútená a teda aj štátom garantovaná penzia umožní aspoň mať strechu nad hlavou a dôstojne žiť v starobe. Voľakedy trochu špekulovala nerobiť, ale rýchlo zistila, že sa jej to nevyplatí, lebo by si znížila penziu. Má tri deti a dala ich študovať, lebo vedela, že jej štát zvýši penziu a to  z daní, ktoré jej deti vyprodukujú. Štát jej
posiela na jej individuálny účet časť daní, ktoré platia jej pracujúce deti. Odborne povedané, tete Marke sa zvýši kvalita života, ak bude vedieť, že v situáciách, ktoré ona ako jednotlivec – občan nevie a nemôže ovplyvniť, bude tu funkčný systém, z ktorého dostane primerané sociálne zabezpečenie, ktorým sú kryté riziká sociálneho charakteru. To vytvára dôležitý pocit bezpečia a spokojnosti tety Marky. Teta Marka vie, že keď bude mať viac detí a tieto budú lepšie zarábať, bude mať vyššiu penziu. A to je to, čo reálne zaujíma tetu Marku z Hornej Dolnej, zaujíma ju, hoci to možno nevie vyjadriť slovami, za akých podmienok môže prežívať svoj život v primeranom sociálnom bezpečí a čo musí pre to urobiť. To je to, čo  vytvára podstatnú časť kvality života tety Marky. Teta Marka má približne takúto víziu funkčného systému sociálneho zabezpečenia.

Diskutuješ ale aj o očakávaniach podnikateľskej sféry od sociálneho systému. Môžeš to priblížiť?

To, čo zaujíma podnikateľskú sféru je, aby v štáte kde podniká, mal k dispozícii vzdelanú, zdravú pracovnú silu a pokiaľ možno, aby náklady s ňou spojené boli primerané a konkurenčné v porovnaní s inými ekonomikami. Aj podnikateľa zaujíma, či sociálny systém má motivačné stimuly pre občana k vzdelaniu, práci, či zamestnanec nezneužíva systém zdravotného poistenia a či náklady v podobe odvodov a daní sú primerané. Podnikateľskú sféru tiež zaujíma, či systém sociálneho a dôchodkového poistenia poskytuje štátom stimulovaný ekonomický priestor na aktívne vytváranie vzťahu zamestnávateľ – zamestnanec.

Myslíš si, že takto tomu rozumejú občania, sporitelia v II. pilieri, alebo podnikatelia, ktorí znášajú náklady na pracovnú silu?

Vieš, ani ja neviem reálne dojiť kravu v kravíne. Ani ja neviem niektoré technické riešenia, napríklad neviem lakovať karosérie aut a ani neviem zastať prácu žeriavnika. Nedaj mi postaviť stenu, nebude rovná. Chce to proste fortieľ, t.j. venovať sa svojej profesii a opakovaním nadobudnúť potrebnú kvalitu odvedenej práce. Každý sme špecializovaný nejakým spôsobom, to je princíp deľby práce. Mojou úlohou, ako riešiteľa zložitých spoločenských systémov je, že sa musím vedieť vtesnať do vyjadrení, ktorým rozumie bežný človek. To je vtedy, ak máš problematiku zvládnutú a disponuješ riešeniami. Preto nechci, aby sa dojička vedela takto exaktne vyjadriť, ba nechci to ani od vzdelaného
podnikateľa. Majú celkom iné starosti a celkom iné schopnosti či znalosti. Problémom je, ak ľudia majú predstavu, že v politike stačia reči kde síce hodne hovoria, ale vecne nič nepovedia. Pre bežného človeka je ťažké odlíšiť kto reálne vie riešiť problémy a kto o nich len vyslovene prechádza po povrchu. Skutočné riešenie je založené na detailoch, ktoré nemáš ako komunikovať v bežnej reči. Jediný rozumný spôsob je spýtať sa dotyčného, kde si môžeš prečítať jeho riešenia. Až z nich je možné posúdiť, nakoľko máš pred sebou človeka, ktorý ovláda problematiku, alebo máš síce rétoricky dobre vybaveného politika, len máš istotu, že nenaplní očakávania ktoré vyplývajú z jeho oduševneného prejavu. Tu skutočne platí to známe Einsteinove: „Keby som mal hodinu na záchranu života, 55 minút by som venoval analýzam a zbytok záchrane“. To znamená len toľko, že hodnota je na 90% v analytických prácach, zbytok predstavuje samotné zavedenie do praxe.

Rešpektujú tieto skutočnosti vláda alebo politici?

Ono to funguje presne v intenciách korupčnej morálky vládnucej v spoločnosti. Tam, kde sa jednalo o privatizáciu hotového majetku, vláda podpisovala ohromné zmluvy s poradenskými spoločnosťami. V Gorile máš ilustratívny rozhovor medzi ministrom Malchárkom a podnikateľom Haščákom, ako bolo možné rozhodovať o majetku občanov. Nakoniec sa pán Haščák na margo občanov vyjadril úplne
jasne. Ja som v podobnom duchu len z pohľadu občana vyjadril to isté v názve môjho príspevku na medzinárodnom seminári k riešeniu dôchodkového systému konaného dňa 12. júna 2002 nasledovne: „Bude z občana SR nevoľník odvádzajúci povinne desiatok modernému feudálovi v podobe správcu dôchodkového systému?“

Hm… To si skutočne takto nazval svoj článok už v roku 2002?

Nech som pozeral na presadzované riešenia akokoľvek tolerantne, moje analýzy viedli k záveru, že zvažovaný systém podľa vzoru z Chile bude nevyhnutne viesť k takýmto obrovským stratám a tak som na to upozornil. Samozrejme môj príspevok bol nielen kritický ale poskytol aj východisko a riešenie. To však politike Gorily nevyhovovalo. A tak zapadol prachom politiky majiteľov moci a reklamy na Švajčiarsky dôchodok.

To naozaj nemal nik záujem o Tvoje riešenia?

Nuž čaro zložitých systémov je, že kritériom správnosti ich riešenia je jednoduchosť a pochopiteľnosť. Len také vieš zaviesť do reality. Vzniká aha efekt. V ten moment sa vyrojí kopec odborníkov a teba už nepotrebujú. Načo? Mal som jednu debatu, kde predseda politickej strany mi jasne povedal, že buď mu riešenia dám k dispozícii, alebo si ich môžem nechať v šuplíku. Nuž aj ja mám svoju dôstojnosť… Zvlášť keď som si musel najprv zarobiť na trhu na živobytie aby som si vytvoril zdroje a priestor na riešenie týchto zložitých systémov. Ale ľudia radšej stratia 11 miliárd €, ako by mali primerane ohodnotiť prácu. Keď vidím tých politikov, ako presviedčajú ľudí že vlastne oni sú tí spasitelia, či hrdinovia… Stačí sa ti pozrieť aktuálne na ohromný počet riešiteľov problematiky spojenej s rizikami súžitia s medveďom. Prečo to neriešili v roku 2020 nevedno, ale dnes sú schopní riešenia sypať z rukáva. Len potrebné detaily z neurobiológie, fyziológie ale aj aplikácie komplexného adaptívneho systému chýbajú, o nich nepočuješ. A tak sa často aj politická debata zvrháva na krčmové reči. Miesto debaty o modeloch rizík, modeloch populačných a regulačných počuješ, že proste treba medvede vystrieľať a hotovo. Nuž riešenia sú odložené v šuplíku, čo s tým? Spoločnosť toleruje korupciu, zvlášť tú, čo je premietnutá do zákona, ale nie je ochotná zaplatiť za odvedenú prácu. Ja to zmeniť neviem. Je jedna zásada, čo nevieš ovplyvniť tomu energiu nevenuj. Načo? Pomaly nepoznám politika, ktorý by nepodľahol davu a neuveril v seba.

Skutočne si rezignoval?

Keby to tak bolo, asi by som neorganizoval petíciu Mor ho a asi by som nepísal pani prezidentke. Na druhej strane nik ma nedonútil vstúpiť do politickej strany, aj keď si uvedomujem jej dôležitosť. Nedá sa naraz robiť aj politickú prácu aj odborné riešenia. Taký človek neexistuje.

V čom vidíš, že sa problémy neriešia ešte pred tým, ako vzniknú?

Bežný človek má tendenciu chápať problém až vtedy, keď sa popáli. Proste kým nehorí, dovtedy riziko požiaru neexistuje. To ale platí pre mechanické systémy príčiny a následku. Ak stlačíš na klávesnici písmeno a, tak sa ti na obrazovke monitoru objaví vždy a. U živých systémov to funguje ale inak. Je to ohromné množstvo spätných väzieb, ktoré vytvárajú systém. Umením je určiť, ktoré spätné väzby tvoria riadiacu rovinu z ktorých je vytvorená rovina chaosu. Analýzou týchto spätných väzieb je možné potom riadiť takýto chaotický systém. Je úplne jedno, či hovorím o lese alebo o človeku či spoločnosti – podstatné je, že sú to živé systémy, ktoré navzájom kooperujú ale aj si konkurujú, menia prostredie v ktorom existujú a zároveň sa samé na zmenu, ktorú vyvolali, aj adaptujú. Preto paradoxom týchto systémov je, že ak správne vieš sformulovať problém a z neho zadanie, keď je problém vyriešený. Podstatou všetkých týchto riešení je predísť riziku, kedy sa spätná väzba preklopí z negatívnej do pozitívnej spätnej väzby a systém, či spoločnosť sa neodvratne rúti k rozpadu a vchádza do deštrukcie.

Vráťme sa k dôchodkovému systému. Ako by si interpretoval v takomto prístupe jeho riešenie?

Už som to spomenul vyššie. Kto vie správne zodpovedať na otázku Prečo 1 600 000 sporiteľov nezistilo, ktorá DSS im spravuje najlepšie úspory a prečo ich tam za 18 rokov nepresunulo? získa zároveň kľúč k riešeniu problematiky. Hodne náročná analýza náročná trvá roky. Nato ale politik už nemá čas. Potrebuje verejnosti dodať zázračné riešenie, pokiaľ možno obratom v priebehu pár mesiacov. To, že je to hlúposť si nepripustí. A tak sa politici 18 rokov dívajú a vytvárajú stratu 11 miliárd €. Ich pokusy v podobe 67 noviel zákona nepomohli. Nepomohli ani analýzy dohľadu nad finančným trhom NBS. Nekoná ani ex offo prokurátor. A tak vznikla strata cca 11 miliárd € z čoho asi dve tretiny vyrovnávajú výnos, ktorý má priebežný systém. V mojom chápaní spravodlivosti by mal mať aj posúdenie z hľadiska trestno- právneho. Tie fakty boli totiž známe od roku 1999 z zdrojov Svetovej banky a ďalšej odbornej literatúry spojenej s problematikou dôchodkových systémov
a kapitálového trhu.
Verejne som už niekoľko krát za posledné roky túto jednoduchú otázku položil. Odpovedí bolo veľa… Len riešenie akosi nie je k dispozícii. Okrem zahmlievania problematiky a obviňovania samotných sporiteľov, že sa o svoje zdroje nezaujímajú, som nepočul nič relevantné.

Moje analýzy ale hovoria, že občan bol zbavený slobody v rozhodovaní s dôsledkom straty svojho majetku v podobe dôchodku. A tak sa stal nevoľníkom povinného systému. Ale to som vedel už v rokoch 2000 až 2002.
Aj preto si myslím, že pokiaľ nedôjde k riešeniu základov problematiky II. piliera, sú naplnené podmienky aktivácie článku 32 Ústavy. 1 600 000 občanov by sa malo ozvať voči tejto inštitucionalizovanej korupcii, ktorá im ukradla síce podľa zákona štvrtinu dôchodku.

Dušan, ďakujem za rozhovor, k problematike dôchodkového systému sa vrátime v ďalšej časti.

Článok bol pôvodne zverejnený na: Belobog.sk