čo život dal a vzal

Nedávno som sa stretla s veľmi zaujímavým názorom. Človek, ktorý ide svojou vlastnou cestou, nepodlieha stádovitosti konzumu, je nezávislý vo svojich názoroch a ide tak povediac proti prúdu je vraj „egoista“…
Nuž, byť sám sebou a nepodliehať tlaku okolia a tomu, na čom je založená novodobá filozofia spoločnosti asi bude „sebectvom“.
Mať svoj názor a nebáť sa ho vyjadriť aj keď ide proti oficiálnej propagande, to dokážu naozaj len „egoisti najhrubšieho zrna“.
Mať svoj vlastný život a vyčnievať z davu, neísť bezhlavo s ním, ale dokazovať, že žiť sa dá aj inak je tou „najhoršou formou sebectva“
Je veľmi zaujímavé ako záleží tým hore, nahnať nás, všetkých nás, ktorí sme onálepkovaní, označovaní ako „fašisti, egoisti, putinofilovia, proruskí troli, konšpirátori“ naspäť do poslušného stáda.
Toho stáda, ktoré ak ide do tuhého mlčí, kvôli strachu o vlastnú existenciu.
Toho stáda, ktorému ku šťastiu stačí kus“žvance“ a chlastu.
Toho stáda, ktorého zmysly sú neustále otupované lacnou, úbohou zábavou, ktorá sa naň chrlí z médií.
Toho stáda, ktoré sa nechá zavádzať a ohlupovať dezinformáciami a pravda mu už pomaly nič nehovorí.
Toho stáda, ktoré si pred voľbami nechá nabulikovať, aké je dôležité.
Toho stáda, ktoré sa nechá dojiť tými hore a tvári sa, že je všetko v najlepšom poriadku.
Formy nátlaku začínajú verbálnym napádaním tých, ktorí sa nechcú zaradiť do davu a do stáda.
Je len otázkou času, kedy začnú aj fyzické útoky a exemplárne tresty na výstrahu ostatným. Pomaly, ale isto, sa k takej dobe blížime.
Ak človek nechce byť otrokom systému, ktorý mu bol nanútený, stáva sa „egoistom“…