Okolo tretieho roku života malý človiečik prechádza veľmi dôležitou zmenou vo svojom živote.
Nastane okamih, keď prestane o sebe hovoriť v tretej osobe a začne hovoriť „JA“.
Je to obdobie samouvedomovania sa a formovania osobnosti.
Hovorím tomu obdobiu „prvá puberta“. Dieťa vtedy vie potrápiť rodičov svojou zvedavosťou a otázkou „prečo“, alebo snahou robiť všetko samé.
Skúša hranice rodičovskej trpezlivosti, ale aj napodobňuje to, čo robíme my. Chce pomáhať a učí sa novým zručnostiam.
Je to jedno z najkrajších, ale veľmi ťažkých období v živote celej rodiny.
A práve z tohoto obdobia sú naše prvé spomienky, niekdy sú to len také záblesky a niekdy si pamätáme konkrétnu situáciu a aj miesto a hlavne ľudí, dokážeme si vybaviť ich tváre a hlasy, aj keď už mnoho rokov nie sú medzi nami.
O spomienkach som už písala a aj o ich význame pre náš život. Ale aj tak by bolo zaujímavé zamyslieť sa a ponoriť sa do myšlienok a minulosti.
Stať sa na chvíľku malým bezstarostným dieťaťom.
Možno by sme potom porozumeli tomu, prečo sa náš život vyvíja tak a ako sa vyvíja. Pochopili by sme správanie rodičov a starých rodičov práve kvôli tomu, aby sme sa mohli vyvarovať chýb pri výchove vlastných detí a vnúčat.
Čo si pamätám ja? Niečo som už napísala v predošlých blogoch.
Pamätám si na červené tepláčiky na traky, ktoré som nosievala a na jednu vychádzku so starou mamou do hory.
Vtedy sme ešte bývali len kúsok od nej. Až neskôr som sa dozvedela, že ma zobrala na jar na prvosienky, aby sme sa dostali na lúku kde rástli bolo treba prejsť cez hodný kus hory. Chodievala som tam často s tatinom, tak som to tam veľmi dobre poznala.
Pamätám si, že som mala plnú hrsť žltých prvosienok, ale vôbec sa mi nepáčilo ako „hučia stromy“, tak som sa sama vybrala domov.
To, prečo mi vtedy mama priadne vyprášila tepláky na zadku a aj to, že stará mama plače a stíska ma so slovami – môj ty Bože milovaný“ som pochopila o veľa rokov neskôr, keď som sa dostala do podobnej situácie. Ale v panike a strachu sa objavil taký malý záblesk – hľadaj najskôr doma…
Spomínam si na prastarú maminku Janku, ktorá už mala viac ako 90 rokov a obliekali ju k lekárovi. Natiahla som jej obe pančuchy – štrimfle ako sa im hovorilo na jednu nohu. Mama so starou mamou hľadali tú druhú a keď to vzdali a išli obliecť iné, zistili že má obe už oblečené.
Stará mama sa na tom dobre zabávala a potom sa dlho hovorilo o tom, ako sa majú správne obliekať pančuchy…
Svoje deti som nikdy netrestala ak vyviedli nejakú beťárinu, pretože som ich robila aj ja v ich veku, aj keď sa to niekedy nezaobišlo bez zvýšeného hlasu.
Potrestali by ste dieťa, keď má snahu pomáhať vám a robí to, čo videlo robiť vás?
Napríklad porozbíjané taniere v kuchynskom dreze pri pokuse o umývanie riadov, našťastie sa to obišlo bez zranenia…
Alebo pena so saponátu v celej kúpeľni a aj na chodbe a dieťa celé mokré pri umývaní WC.
To umývanie WC si pamätá aj moje dieťa.
Spomienky sú veľmi dôležité. Vďaka nim dokážeme spoznať nielen samých seba a ľudí z našej minulosti, ale hlavne spoznať naše potomstvo a jeho správanie.
Čakal som od Bandoléra adekvátnu reakciu ...
Bandolerové prvé detské spomienky - ---- ...
Nedávno sme tak pozerali fotky s mladšou sestrou... ...
....pri prezeraní fotiek som našla aj jednu ...
:))))))))))))+++ ...
Celá debata | RSS tejto debaty