čo život dal a vzal

Predpoludním sa obloha zatiahla a zo sivomodrých mrakov začali padať prvé kvapky dažďa.

Akurát som okopávala a plela na hriadke neskorú mrkvu a červenú cibuľku. Vzduch zavoňal teplom, dažďom, vetrom, hlinou a trávou zároveň. Chvíľku som kopala a čakala, či mierny dážď ustane. Ale ten padal stále rovnako. Prestala som robiť. V jahodovisku som si  odtrhla jednu z prvých dozretých jahôd  a išla som sa pred kvapkami dažďa  skryť pod veľký smrek. V slúchadlách mi znela hudba, ktorú pri práci rada počúvam. Akurát išla pieseň od Jirku Pavlicu a Hradišťanu „Až bude moje duše“.

Ilustračný obrázok: Pixabay

Započúvala som sa do slov:

„Až bude moje duše bez těla

tak bych měl Pane prosbu malinkou

já netoužím mít křídla anděla

chtěl bych být hezkou vzpomínkou“…

A vtedy som pochopila, že všetkými zmyslami cítim skutočnú chuť života, ktorú človek často ani nevníma.

Vône, ktoré sa linuli vzduchom, dážď, obraz záhrady a stromov, hudba, ktorá sa miešala so spevom vtákov a krákorením sliepok, chuť jahody  a útočisko smreku splynuli do jedného veľkého zázraku. Odrazu som vnímala a cítila všetkými zmyslami chuť Života.

Chuť skutočného Života. Života, ktorý má význam a zmysel a je úplne iný, ako ten život, ktorý sa nám snažia vnútiť. Bola to chuť času a pokoja zároveň. Nie chuť strachu, beznádeje, arogancie moci, násilia a neľudskosti, ktorá sa šíri médiami, sociálnymi sieťami a ktorú šíria aj ľudia samotní.

Áno, ľudia samotní dobrovoľne ničia všetko to, čo v živote dáva význam a zmysel. Dávajú prednosť egoizmu,  túžbe po moci a nadradenosti,  ambíciám, arogancii, chamtivosti a peniazom. Často ich zaujíma iba to, ako ľudí okolo seba využiť, zneužiť, ako na nich zarobiť. Zaujíma ich vlastný prospech a túžba vlastniť a vládnuť, aj keď to skrývajú za „ušľachtilé ciele“.

Ako som tak stála pod smrekom, ktorý tento rok prvý krát zakvitol a je obsypaný šiškami a cítila chuť skutočného Života, premýšľala som, aký význam a zmysel má môj život a práve slová piesne mi dali nápovedu. Ešte ráno som sa pýtala sama seba a Vesmíru, ako ďalej, pretože človeku sa stáva, keď prežíva vážne životné a najmä hodnotové situácie a kladie otázky, odpovede prichádzajú vo chvíľach, ktoré nečaká.

Áno chuť života, ktorú som cítila všetkými mojimi zmyslami mi dala odpoveď…

Až bude moja duša bez tela, nie, netúžim mať krídla anjela, ale chcem byť iba peknou spomienkou, ktorá bude hlboko v srdciach, dušiach a mysliach ľudí…

Žiadne peniaze, žiadna svetská sláva a pôžitky nenahradia  jednoduché ľudské šťastie, ľudskosť a lásku…

Žiadne peniaze, sláva a moc nemajú väčšiu hodnotu ako láska a pokoj v duši.

Podstatné je, keď človek pochopí, aké dôležité je dokázať sa pozrieť sám sebe v zrkadle do očí, práve vo chvíli, keď sa Smrť opýta:

Kto si, ako si žil, dokázal si pochopiť význam a zmysel vlastného života?

Vieš ako chutí život?

Vieš vôbec  prečo si tu bol?…