čo život dal a vzal

Koncom októbra a v prvých novembrových  dňoch ľudia spomínajú na tých, ktorí tvorili súčasť ich životov  a už sú navždy preč.

Chodia na cintoríny ku ich hrobom, nosia kvety, zapaľujú sviečky. Niektorí len tak ticho stoja a nechávajú plynúť spomienky, iní sa modlia a ďalší si len plnia povinnosť…

V kolobehu života vždy príde okamih, keď sa človek stane už iba „spomienkou“. Záleží však na každom z nás, akou spomienkou sa stane. Spomienkou plnou skutočného života, alebo spomienkou  „ilúzie života“.

Ilustračné foto: Pixabay

Áno, mnohí ľudia prežijú celý svoj život v „ilúzii života“ a neuvedomujú si, že tým strácajú všetko. Strácajú čas, ktorým bol daný.

Strácajú dary v podobe lásky a ľudskosti, ktoré život dáva.

Strácajú dušu.

Strácajú samých seba.

Poznám mnoho takých ľudí, ktorí žijú v ilúzii vlastnej sebastrednosti a snažia sa všetkým dokázať, že sú viac ako tí ostatní. Egoisticky dokážu ničiť životy iným, ale aj to, o čo sa ničím nepričinili. Dokážu sa priživovať na práci a nešťastí tých, ktorých považujú za niečo menej, ako sú oni samotní. Majú potešenie  z toho, keď  môžu ľudom naokolo, okázalým spôsobom  predvázania toho čo vlastnia, alebo  zákerným a nečestným spôsobom,  ukazovať  vlastnú nadradenosť. Dáva im to  pocit moci a vlastnej dôležitosti.   V skutočnosti je to spôsob, akým sa snažia dokazovať si vlastnú hodnotu. Ale hodnota človeka samotného nie je v hmotnom bohatstve, ktoré vlastní, ani v moci, ktorú sa snaží získať ponižovaním iných.

Hodnota človeka sa nedá vyčísliť peniazmi, aj keď sa nás  práve tí, ktorí žijú v „ilúzii života“ presvedčiť, že to tak je. Hodnota človeka sa skrýva v tom, kým Človek v skutočnosti je. V tom,  akým je prínosom pre najbližších, ale aj pre spoločnosť.

Pre mnohých je oveľa jednoduchšie žiť v „ilúzii života“, pretože ten skutočný, obyčajný  život je v mnohom ťažký a náročný.

Tento svet, táto spoločnosť ponúkajú ľuďom „ilúziu života“ výmenou za ich skutočný život, výmenou za ich dušu. Ponúkajú ju v lákavom, trblietavom obale, plnom falošného šťastia v podobe peňazí, hmotného majetku, bezbrehého konzumu, lacného úspechu, pýchy,  pocitu moci a nadradenosti, či iných zbytočností, ktoré ich oberajú o čas.

Naopak, mnohí ľudia aj napriek lákadlám „ilúzie života“, pochopili hodnotu, zmysel a význam života.

Nie, hodnota života človeka  sa neukrýva v množstve umelých kvetov na hroboch, ktoré im tam napokon nanosia príbuzní, lebo sa to patrí a aby ukázali, že na to majú,   ani v množstve sviečok a kahancov, ale v tom,  aké spomienky  človek na seba zanechá po svojom odchode. V tom, čo skutočne po ňom ostane…

Zmysel ľudského života  spočíva  v láske,   ktorú človek dokáže dávať  ľuďom. V ľudskosti a darovaním vlastného času  daruje v podobe nezištnej pomoci, podanej ruky, objatia, radosti, spolupatričnosti…

To, aký má život význam, človek pochopí len vtedy, keď pochopí jeho vzácnosť a dokáže pochopiť vzácnosť života, ktorý ho obklopuje. A správa sa  k životu  samotnému s úctou, pokorou a vďakou. Vtedy si uvedomí, že život  v „ilúzii života“, je len prežívaním v zavretej klietke pohodlnosti a ľahostajnosti,  bez osobnej slobody, bez poznania múdrosti a vlastného  napredovania.

Áno, život prežitý v „ilúzii života“, oberá človeka o všetko a kým si to mnohí uvedomia, tak im uplynie prirýchlo, tak ako voda, ktorá len tak pretečie človeku pomedzi prsty na ruke a nedá sa zachytiť a vrátiť späť…

S úctou Devana

Článok bol pôvodne zverejnený na Belobog.sk