čo život dal a vzal

Včera bola v mnohých  médiach uverejnená správa o úteku 96-ročnej Nemky Irmgard Furchnerovej, ktorá je obvinená zo spoluúčasti na vraždách 10-tisíc ľudí v koncentračnom tábore   Stutthof, kde pracovala ako sekretárka a stenografka veliteľa SS Paula Wernera Hoppeho. Neskôr média priniesli správu o tom, že žena bola napokon zatknutá a ponesie zodpovednosť za svoje konanie.

Aj keď sa mnohým bude zdať, že je to príliš  neskoro, alebo je to len mediálne divadlo na zakrytie mnohých vážnych vecí, je to aj dobrá správa, že aj po mnohých rokoch nie sú premlčané zločiny proti ľudskosti.  A v tejto súvislosti som si spomenula, na neslávneho „Mäsiara z Lyonu“ – Klausa Barbieho, ktorý takisto dlhé roky unikal spravodlivosti vďaka ochrane a krytiu CIA a podieľal sa v spolupráci s nimi na ďalších zverstvách – zločinom proti ľudskosti.

Ilustračné foto: Pixabay

Keď som pozerala a čítala rôzne dokumenty  o ľuďoch,  ktorí boli braní na zodpovednosť   a súdení za zločiny proti ľudskosti, ktoré dobrovoľne páchali, mnohí sa hájili tým, že iba plnili rozkazy a príkazy. Áno, rozkazy, príkazy, nariadenia…

Aj dnes v čase covidovej totality a biomedicínskeho očkovacieho apartheidu mnohí „iba plnia rozkazy, príkazy a nariadenia“, ktoré porušujú Trestný zákon 300/2005 § 420 – Mučenie a iné neľudské  alebo kruté zaobchádzanie,  § 425 – Neľudskosť.

Mnohí plnia „rozkazy, príkazy, nariadenia“ súčasnej vlády, štátnych úradníkov a „odborníkov,  ktoré hrubo porušujú základné ľudské práva zakotvené v Ústave SR. Porušujú  platné zákony SR, ale aj medzinárodne právo a to Článok 7 – Zločiny proti ľudskosti,  Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu.

Mnohí plnia tieto „rozkazy, príkazy a nariadenia“ zo strachu z perzekúcie štátnou mocou, ale mnohí ich plnia kvôli vlastným egoistickým ambíciám a finančnému profitu a obohateniu sa.

Ako by sa dalo nazvať prenasledovanie občanov, ktorí si dovolili mať vlastný názor?

Ako sa dá nazvať nehanebné porušovanie zákonov a rozklad právneho štátu, ktorého následkom je smrť nevinných ľudí?

Ako sa dá nazvať zámerná likvidácia ľudských práv a zasahovanie vládnej moci do najintímnejších sfér ľudského života?

Ako sa dá nazvať zámerné odmietanie poskytovanie základnej lekárskej starostlivosti,  nariadené vládnou mocou a „odborníkmi“, ktorej  dôsledkom je nielen zhoršenie zdravia, ale smrť nevinných ľudí?

Ako sa dá nazvať verejné vyhrážanie sa, ponižovanie  a vydieranie občanov, či hrubý nátlak na nich, porušovaním ľudských práv a slobôd a zákonov SR?

Ako sa dá nazvať bezprávie, kde tí, ktorí páchajú zločiny sa smejú do tvárí tých, na ktorých tieto zločiny páchajú?

Áno v takomto štáte žijeme a takáto vládna moc tomuto štátu vládne.

Možno sa mnohým zdá, že všetky tieto „zločiny voči ľudskosti“, páchané na bezbranných ľuďoch nemajú konca.

„Možno sa mnohým zdá, že normálnych ľudí sa v tomto štáte nemá kto zastať a nemá sa za nich kto postaviť, pretože tí druhí iba „plnia rozkazy, príkazy a nariadenia“. To isté, čo si myslia ľudia teraz,  si mysleli ľudia, ktorí trpeli mocenskou svojvôľou v rôznych totalitných systémoch.

Pravdou však je, že zločiny proti ľudskosti nie sú premlčateľné. A obhajovať sa frázou, „ale ja som iba plnil rozkazy, príkazy a nariadenia“ tým, ktorí tak vedome konali, nepomôže.

Spravodlivosť si ich nájde, tak ako si našla aj Klausa Barbieho či Irmgard Furchnerovú.