čo život dal a vzal

Včera aj dnes som stretávala hlúčiky ľudí, ktorí sa rozprávali o tom, čo sa deje. Mnohí boli nahnevaní, znechutení, bezradní, vystrašení, ale najviac za nich hovorili oči. V mnohých sa zračilo: Máme toho plné zuby, už dosť!
Včera večer som si pozerala skladbu z koncertu spred dvoch rokov, od jedného môjho obľúbeného skladateľa, na ktorého koncert by som veľmi rada išla…
Ktovie, či sa niečo také ešte udeje. Krásna hudba, z ktorej išla úžasná energia a plná sála nadšených ľudí, ktorí si vychutnávali jedinečnú atmosféru tej chvíle, keď hudba rozozvučí ich zmysly.
A začala som premýšľať o tom, čo sa v skutočnosti s nami všetkými deje.
To, čomu sme posledné mesiace vystavovaní, je priamym útokom na našu dôstojnosť, na našu podstatu, na ľudskosť.
Už nestačí, že tento systém prinútil mnohých z nás žiť v dlhovom otroctve spojenom s ťažkou prácou a sociálnou neistotou len kvôli tomu, aby sme mali strechu nad hlavou, mali kde spať, mali čo jesť, mali si čo obliecť.
Už nestačí, že tí, ktorí poctivo pracujú živoria zo dňa na deň v chudobe a tí, ktorí celý život pracovali sa stávajú sociálne vylúčeným spoločenstvom a sú pre tento systém príťažou.
Už nestačí, že sa na nás z médií valí špina a balast, ktorá dehonestuje a likviduje skutočnú hodnotu umenia.
Nie, asi to už nestačí na zotročenie ľudí.
Preto bolo potrebné vytiahnuť iné „zbrane“.
Preto bolo potrebné rozdúchavať vášne, vyvolávať medzi ľuďmi nenávisť a nevraživosť jedného voči druhému.
Preto bolo potrebné ľudí rozdeliť, aby boli čo najzraniteľnejší a podľahli strachu o vlastné zdravie a životy, ale najmä o zdravie a životy svojich blízkych, pretože to je pre mnohých tá najväčšia hodnota.
Preto si mnohí nechali zasahovať aj do tých najintímnejších oblastí vlastného života.
Mnohí z nás sa nesmeli rozlúčiť so svojimi blízkymi, ktorí zomierali sami opustení v nemocniciach a ani sa s nimi rozlúčiť na pohrebe. Mnohí z nás boli oddelení od svojich blízkych, rodičov a starých rodičov, vraj kvôli ich bezpečnosti. Mnohí prišli o prácu, živobytie, o sociálne istoty, budúcnosť a museli sa zadĺžiť ešte viac, len aby prežili. Mnohí z nás stratili vieru v dobro, spravodlivosť, život, ľudskosť…
Mnohí to však dokonca považujú za niečo úplné normálne a keď som včera počula, že ešte niektorí veria, že nedobrovoľno-dobrovoľné testovanie má zmysel a chcú sa ho zúčastniť len kvôli tomu, že za to dostanú nejakú medializovanú malú odmenu, pripomenulo mi to Indiánov, ktorí sa takto nechali vo svojej naivite kupovať za lacné cingrlátka a stratili skoro úplne všetko. Stali sa vyhnancami vo vlastnej vlasti, vydedencami vo svojej domovine.
Možno je čas otvoriť oči a vidieť to, čo sa deje v úplnej nahote. Je neľudské, aby niekto ľudí oberal takýmto spôsobom o ich dôstojnosť.
Často počúvam a čítam frázy o tom, ako musíme spoločne poraziť „tú hnusobu“. Ale prečo by sme mali poraziť „hnusobu“, ktorá neexistuje. Porazme spoločne „hnusobu“, ktorá túto vojnu proti ľudskosti spôsobila. A ňou je božstvo ZISK za každú cenu, v podobe nadmernej túžby po moci, túžby po mamone, túžby mať stále viac a a viac na úkor iných, bez ohľadu na ich životy a budúcnosť a ich dôstojnosť, bez ohľadu na celú Zem.
A práve toto božstvo ZISK má svojich verných posluhovačov, ktorí v súčasnosti rozpútali vojnu proti ľudskosti a proti nám jednoduchým ľuďom, ktorí máme len jednu túžbu, normálne žiť.