čo život dal a vzal

Kedysi dávno som už písala o príbehu krásnej, mladej ženy menom Pandora, ktorú vytvoril božský kováč Héfaistos z hliny a vody a ktorú bohovia obdarovali krásou, zvodnosťou a mnohými inými darmi. A z gréckej mytológie poznáme aj príbeh o tom, že bohovia ju neobdarovali len tým dobrým. Do skrinky, ktorú od nich dostala, zatvorili aj všetko to zlé, čo trápilo ľudí a Zem, biedu, choroby a všetky trápenia a bolesti sveta. Traduje sa, že Pandora zo zvedavosti skrinku otvorila a všetko to zlé vypustila von. Keď zbadala čo urobila, skrinku zatvorila, lenže na dne tej skrinky ostala nádej.
Keď sa pozerám okolo seba vidím všetko to, čo zo skrinky vypustila.
Vidím obrovskú chudobu ľudí, nielen ekonomickú, ale aj morálnu.
Vidím choroby spoločnosti vo všetkej ich nahote. Vidím toľko utrpenia, že premýšľam, ako to ľudia dokážu zvládnuť.
Minulý týždeň som si chcela urobiť radosť a kúpiť náušnice. Išla som do malého obchodíka, kde majú krásne veci s folkloristickými motívmi. Vošla som doň a videla prestrašenú predavačku, ktorá nedokázala ten svoj strach zakryť ani zdvorilým správaním sa. Takéto niečo v poslednej dobe vidím často. Ľudia sa začali báť jeden druhého. Majú strach a mnohí už ani nevedia definovať v čom sa ten ich strach skrýva.
Vidím toľko nepriateľstva, nenávisti, zákernosti medzi ľuďmi a už ani to mnohí neskrývajú.
Vidím rozhádané rodiny, zničené priateľstvá, vzťahy.
Vidím bezradnosť a veľa smútku, keď sa ľudia prestali veriť v dobro. Prestali veriť v lásku, v šťastie.
Rúška mnoho zakryjú a dokonca aj úsmev, ale ten bolo vidieť aspoň v očiach a vytráca sa aj ten.
Vidím mnoho hnevu a zúfalstva zo straty istôt a budúcnosti.
Vidím mnoho egoizmu a agresívneho správania sa mnohých ľudí.
Nie, nečudujem sa ľuďom, ani vo svete a ani tu u nás na Slovensku.
Dnes ráno som čítala zvláštny status na FB a neviem čo všetko v ňom je pravda, ale ak je v ňom len štipka pravdy, tak viem, prečo je aj tu na Slovensku toľko beznádeje, strachu, obáv a bezradnosti.
A premýšľam o tom, kto nájde v sebe a odvahu a znova otvorí tú pomyselnú Pandorinu skrinku a vypustí do sveta to, čo tam ostalo, NÁDEJ.
Áno nádej je to, čo nám začalo chýbať a preto mnohí ľudia už nedokážu vnímať všetko to krásne a hodnotné, čo nám obklopuje a čo nám v skutočnosti patrí.
Nedokážu vnímať dobro a lásku. Nedokážu prežívať šťastie ukryté v drobných okamihoch života.
Nedokážu sa tešiť z maličkostí, ktoré im kedysi prinášali radosť. Mnohí sa už nedokážu ani usmiať.
Áno, potrebujeme nádej, tú nádej, ktorá je zabudnutá a učupená kdesi na samotnom dne našich sŕdc a duší a ktorú potrebujeme na obyčajné prežitie, ale aj na to, aby sme ukázali pravý význam hodnôt, vďaka ktorým by sme mali byť ľuďmi.
Bude mať niekto tú silu a vypustí do sveta nádej?

Zdroj:Status na FB