čo život dal a vzal

Pred pár týždňami som sa pod článkom, kde som napísala, že aj láska a ľudskosť sa zmenili na falošnú ilúziu, dostala do ostrejšej polemiky s diskutérom, ktorý tvrdil, že láska ostane láskou a ľudskosť ľudskosťou. Vtedy ma jeho ostrejší tón trochu zarazil, ale primäl ma k tomu, aby som začala viac o jeho slovách premýšľať.
Áno, mal pravdu. Obyčajná láska ostane láskou a ľudskosť ľudskosťou. To len my ľudia, chceme všetko mať a pretvárať na svoj obraz. Chceme vlastniť, kupovať a mať pocit, že aj tá láska, obyčajná láska, nám právom patrí, ak si za ňu zaplatíme.
Ale dá sa láska kúpiť, či predať? Dá sa láska vlastniť ako nejaký predmet?
Nie. Mnohí ľudia si neuvedomujú, že nie všetko sa dá kúpiť. Možno majú dosť peňazí, aby mali pocit, že všetko môžu merať ich hodnotou. Ale sú hodnoty, ktoré sa peniazmi a ani bohatstvom nedajú vyvážiť a ani za ne kúpiť.
Aká by to potom bola láska, ak by mala presnú cenu? Bola by to ešte vôbec obyčajná láska? Nie, už by to nebola tá obyčajná láska, ktorú človek dokáže druhému dať nezištne z úprimného srdca, ale bola by to láska neláskavá, plná egoizmu a chamtivosti, tvrdosti srdca a vypočítavosti.
Aká by to potom bola láska, ak by sme chceli iného človeka vlastniť bez toho, aby sme ho počúvali, vnímali jeho myšlienky, pocity a túžby?
Bola by to egoistická láska, ktorá chce len „mať“ a nebola by tou obyčajnou láskou, ktorá napĺňa rôzne vzťahy. Ten medzi mužom a ženou, rodičmi a deťmi, priateľmi, kamarátmi a blízkymi ľuďmi. Bola by to len sebaláska človeka, ktorý chce mať kontrolu nad inými.
Nie, láska sa nedá kúpiť, nedá sa vynútiť citovým a iným vydieraním, nedá sa vlastniť.
Môžeme ju dostať darom, alebo sami darovať. Len vtedy bude tou obyčajnou láskou, ktorá dokáže napĺňať ľudí radosťou a šťastím, ale aj prinášať bolesť a vyvolávať slzy.
Len vtedy ju dokážeme precítiť a vďaka nej sa staneme ľudskejšími, ale aj zraniteľnejšími. Staneme sa cítiacimi bytosťami, ktoré si uvedomujú priepastný rozdiel medzi mať a vlastniť a žiť a byť…