čo život dal a vzal

Tento článok píšem so súhlasom ľudí, ktorí denne zažívajú psychoteror od blízkeho človeka.
Už dlhšiu dobu premýšľam o tom, či môže človek vlastniť iného človeka. Niektorí ľudia sú presvedčení o tom, že môžu a ku blízkym ľuďom sa správajú ako k majetku.
Začalo sa to pred mnohými rokmi, v úplne bežnej rodine.
Matka, ktorej výchovné metódy boli prísne a tvrdé a k deťom sa správala podľa svojich vlastných slov: „Keď som ťa porodila, tak ťa môžem aj zabiť.“, pár svojich detí neprimerane zvýhodňovala, kým iné boli veľmi prísne trestané za každú maličkosť, ale aj za to, čo vyviedli ich súrodenci. Na najstaršie dieťa prenášala zodpovednosť za domácnosť a výchovu detí, kým ona sa správala ako zvláštna bohémka a žila svojím spôsobom v minulosti, z ktorej ju vytrhla vlastná rodina. Otec detí čo najviac pracoval, aby zabezpečil rodinu a aj keď videl jej správanie sa, tak často pred ním zakrýval oči a bol ticho, možno aj kvôli tomu, aby sa nestupňovala agresivita matky a možno aj kvôli dlhotrvajúcim hádkam a fyzickým útokom na neho aj na deti. Najhoršie boli útoky typu zahnania do kúta, keď dieťa nemalo možnosť uniknúť a potom ho mlátila hlava-nehlava tým, čo jej prišlo pod ruku, alebo päsťami. Deti sa hanbili za modriny na tele, ale oveľa horšie boli tie na duši, ktoré pretrvali do dospelosti. Najzvláštnejšie bolo, že deti po takejto výchove poslúchali matku na slovo a nedokázali sa jej vzoprieť ani v dospelosti. Citové vydieranie, príkazy, zákazy, ponižovanie a tvrdé tresty spôsobili, že sa od nej nedokázali odpútať a osamostatniť. Pri každom takom pokuse žiť vlastný život, im robila zo života peklo. V skutočnosti si už ani neuvedomovali v čom žijú.
Matka zomrela a jej miesto a spôsoby prebral jeden so súrodencov, ktorý bol ako dieťa matkou uprednostňovaný a ona sa v ňom videla. Začal používať jej maniere, neprimerane ostatných kontrolovať, komandovať a vydierať tým, že žijú v jeho dome. Zlom nastal, keď sa jedna z jeho sestier odvážila osamostatniť sa a vydala sa aj bez jeho milostivého dovolenia. Chvíľku bola naoko pokojná situácia, takže mladá rodina ostala bývať vo veľkom rodičovskom dome a stavať vlastný domček. Prestieraná pomoc mladej rodine s bývaním sa napokon zmenila na nočnú moru. Za všetkým bola len snaha o kontrolu života sestra a aj jej rodiny. Pri náznakoch samostatnosti sa začali psychické útoky, vyhrážky ublížením na zdraví a zabitím. Rodina to riešila trestným oznámením po veľmi závažnom fyzickom útoku, ktorý by sa dal definovať ako pokus o vraždu. Urobili však osudnú chybu. Oznámenie aj napriek varovaniam, aby to nerobili stiahli, lebo im príbuzného prišlo ľúto a mysleli si, že sa zmení a nechceli mu zničiť život párročným pobytom vo väzení. Nechceli sa správať rovnako ako on. To, akú veľkú chybu urobili, si všetci uvedomili až po čase. Na nejakú dobu zasa v rodine zavládli celkom normálne pomery, snažili sa situáciu riešiť tým, že sa rozprávali o všetkých problémoch aj z minulosti. Pochopili, že život bez prejavu citov, ktorý žili nie je normálny. Netrvalo dlho a problémy nastali znova. Príbuzný prestal tolerovať rodinné vzťahy, ktoré sa obnovili a znova začal psychoteror, vydieranie, ponižovanie. Rodina sa začala brániť a pretože mali strach z jeho správania sa, zavolali políciu, lenže im bolo povedané, pokiaľ nezaútočí fyzicky nemôžu vraj robiť nič. Preto sú denne vystavovaní psychickému týraniu v rôznych podobách a žijú v neustálom napätí, čo sa u nich prejavilo aj veľmi vážnym zhoršením zdravotného stavu. Strach prerástol do takého stavu, že keď ten človek začne zvyšovať hlas a vyhrážať sa, tak sa podľa slov jednej z obetí tohto násilia v rodine, začne triasť od hrôzy a nedokáže ovládnuť ani telo. Niekto si povie, prečo to neriešia podobným spôsobom ako agresor. Ten v skutočnosti čaká len na to, provokuje, vydiera a vyhráža sa, aby mohol podať trestné oznámenie na svojich príbuzných on a podľa jeho slov ich tak zničiť a pomstiť sa im za to, že ho neposlúchajú a že ho chceli dostať do basy.
Snažila som pomôcť radami, hľadaním riešení, ale už neviem, ako by sa dalo rodine pomôcť.
Žiaľ, žijeme v takej dobe a spoločenských pomeroch, keď je veľmi ťažké dostať sa k vlastnému bývaniu, osamostatniť sa. Ale aj v dobe, keď sa pri domácom násilí spoločnosť tvári, že sa jej to netýka. Toleruje sa násilie a správanie sa psychopatov, nad ktorým sa už nikto ani len nepozastavuje a agresori a násilníci majú väčšie práva ako ich obete. Nikto sa nepozastavuje nad tým, že taký človek je v podstate psychicky chorý a mal by sa liečiť.
Neviem, ako sa toto všetko skončí. Psychopatický agresor má voľné ruky, robí si čo chce, už neberie ani ohľad na malé deti, ktorým nadáva do panghartov a malých hnusných potkanov a obete nevedia čo robiť a čo ich čaká. Žiť v jednej domácnosti s človekom, ktorý má záchvaty zúrivosti až do nepríčetnosti a nedokáže kontrolovať svoju agresivitu, je náročné. Svoju sestru, ich mamu, vydiera tým, že ju nahlási na sociálke, aby jej zobrali deti, natáča ich na mobil, keď plačú a pritom je to výborná mama a snaží sa pred ním svoje deti chrániť.
Prečo to píšem?
Pretože toto sú skutočné problémy, ktorých v tomto štáte nie je málo. Lenže, koľkí z nás si ich všímajú. Komu v skutočnosti záleží na tom, ako žijú ľudia v tomto štáte, aké majú problémy, alebo či nemajú existenčné problémy?
Kompetentní sa tvária, že nič nevidia a že je všetko v poriadku a keď sa takéto prípady končia tragédiou, tak sa na nich priživujú bulvárne médiá, ktoré obetiam zničia životy ešte viac.
Žiaľ, na tom aká táto spoločnosť je, máme všetci svoj podiel zodpovednosti. Pretože, nie je normálne, aby si niektorí ľudia mysleli, že tí druhí sú ich majetok a správali sa ku nim, ako ku svojim poddaným…
Každý človek má právo na život a svoju dôstojnosť. U nás je toto právo bežne porušované a spravodlivosť je slepá a mlčí a mlčíme aj ľudia.
Človek má mať právo brániť sa pred tyraniou a agresiou, pretože nie je majetkom iného človeka.