čo život dal a vzal

Priznám sa, verejnoprávnu televíziu sledujem veľmi sporadicky, ak len, tak zopár relácii a to z dôvodu neobjektívnosti a jednostrannosti. Pred pár rokmi, keď sa konal 50. ročník BHS, bol jedným z účinkujúcich hostí svetoznámy dirigent Valery Gergiev, ktorý na festivale viedol londýnsku filharmóniu. Vo večernom spravodajstve zaznela namiesto prezentácie jeho umeleckých aktivít a kvalít, kritika jeho podpory „Putinovského režimu a samotného Putina“. Nuž správy hodné RTVS.
O tom, ako fungovalo spravodajstvo za čias, keď tam pôsobili mladí zúriví reportéri ani nemusím písať.
Ale čo ma najviac zaráža je, koľko priestoru v ňom dostávajú „samozvané slovenské osobnosti“. Často počúvam stanicu Devín a čoraz viac zisťujem, že okrem umeleckého smerovania sa stala aj nástrojom jednostrannej propagandy. Mnohé rozhovory s umeleckými osobnosťami majú rovnakú osnovu a to, rečniť o tom, ako bolo v časoch totality všetko zlé, ako nič nefungovalo a ako veľmi trpeli. Žiaľ, stalo sa to akousi „povinnou jazdou“, pretože ktovie, či by ich vôbec pozvali. Čo ma však zaráža je to, aký priestor dostávajú ľudia, ktorí sa netaja nielen veľkou kritikou socializmu, ale najmä otvorenou nenávisťou voči všetkému, čo súvisí napríklad so stranou Smer, alebo s bývalou vládnou koalíciou, alebo národne orientovanými, či ľavicovými stranami.
Napríklad diskusné relácie, ktoré uvádza druhý program RTVS, sú názorovo nevyvážené, často sa vôbec nedá zachytiť hlavná myšlienka celej relácie najmä kvôli frázovitému vyjadrovaniu sa diskutérov, ale aj moderátorov.
Včera doobeda som zasa počúvala Devín. Najskôr bola relácia venovaná móde a módnej fotografii z čias socializmu, pri počúvaní ktorej som si pripadala, ako keby som bola 20 rokov žila v úplne inej galaxii a nie v bývalom štáte. Pri nasledovnom počúvaní Čajkovského koncertov som prišla na iné myšlienky, z ktorých ma vytrhol fíčer Debory Pastirčákovej o problémoch utečencov na Slovensku a či ich naša spoločnosť dokáže prijať aj napriek ich inému vierovyznaniu. Bola by to zaujímavá relácia, ak by nebola vytvorená prvoplánovým spôsobom zapôsobiť na poslucháčov tak, že to my sme tí zlí, ktorí nedokážu pochopiť, ako sa utečenci majú veľmi zle, ako sú prenasledovaní vo svojej krajine, ako napríklad jeden pán z Afganistanu, ktorý hovoril o tom, že mu hrozí nebezpečenstvo, lebo spolupracoval s Američanmi. V relácii dostal slovo aj Daniel Pastirčák, ktorý okrem toho, že je kazateľom Cirkvi bratskej, je aj jedným zo známych aktivistov, ktorý sa angažuje vo všelijakých výzvach organizovaných samozvanou intelektuálnou elitou. Svojím vystúpením ma nesklamal, toľko kresťanských a moralistických fráz, som už dávno nepočula. Po chvíli som rádio vypla, pretože ma viac zaujímajú existenčné problémy našich obyvateľov, pred ktorými si cirkvi zatvárajú oči a tvária sa ako tri opice.
A dnes ráno? Sťažoval sa náš najznámejší spisovateľ Michal Hvorecký, ako je ťažko byť umelcom na voľnej nohe. A ako ťažko sa mu pracuje a zvyká na nový režim v tomto období, keď veľa ľudí musí pracovať z domu. Redaktorka ešte chvíľu rozprávala o úskaliach „home office“ a ako sa takto ľuďom ťažko žije pracuje z domu. Pripadala som si ako v inom svete. To sme skutočne dopadli tak, že obyčajní pracujúci ľudia sú akousi neviditeľnou spodinou na úrovni domácich škriatkov z fantasy knihy o Harrym Potterovi?
Komu teda v skutočnosti slúžia verejnoprávne médiá, ktoré sú financované z príspevkov tejto pracujúcej chudoby a spodiny, ktorá ani len nestojí za zmienku? Na aký účel slúžia koncesionárske poplatky? Aby sa skupina vyvolenej kasty nadľudí mala kde realizovať?
A viete čo som si všimla? Pár dní už nebola žiadna srdcervúca reportáž o zavraždenom novinárovi a jeho priateľke, okrem dnešnej správy, že má byť odsúdený ich vrah, ale aj to prebieha bez veľkého záujmu médií.
Asi je všetko tak, ako má byť… Ktovie… Len aby veľká čas našich „umelcov“ neskončila ako „legendárna dvojica humoristov“, keď sa im podarilo pomôcť poraziť „Mečiarizmus“ a odrazu boli pre svojich mecenášov nepotrební…