čo život dal a vzal

Sedela som na lavičke autobusovej stanice v mojom rodnom meste a čakala na nekonečne dlho meškajúci autobus. Dobrú polhodinu som ľutovala, že som si kúpila lístok na bus cez net a nešla radšej vlakom. Nechcelo sa mi prestupovať a čakať na prípoje, tak som sa rozhodla pre autobus.
Stanica sa počas tých viac ako tridsiatich rokov, odkedy som cestovala do školy veľmi nezmenila, pribudla síce informačná tabuľa a parkovisko vedľa nej sa zmenilo na minitrhovisko so stánkami rôzneho druhu, ale inak vyzerala presne tak, ako pred rokmi.
Zmenili sa však ľudia , ktorí sa nej pohybovali…
Pani v stánku so zeleninou ma hneď upozornila, keď videla, že cestujem s taškou, aby som si dala pozor na peňaženku a kabelku, že sú tam všelijakí ľudia.
Mala pravdu, chvíľku nato išla okolo mňa dievčina so slamovožltými splihnutými vlasmi a kalným pohľadom, v ruke so zažltnutými prstami od cigariet zvierala mobil, mala oblečené ufúľané obtiahnuté rifle a tričko, čo potrebovalo nutne oprať. Pozrela na mňa
nepríčetným pohľadom a zjačala: K…. mňa tí sedláci, čo tu chodia, tak j….
O chvíľu, keď som sedela na lavičke, prechádzala okolo mňa znova, ale aj s druhou dievčinou.
Mala som čas pozorovať ľudí a dianie okolo seba a premýšľať. Po stanici sa sa pohybovalo množstvo ľudí. Zopár starších, ktorí zrejme išli od lekára, pár cestujúcich tak ako ja, hlúčiky študentov. Bolo tam aj veľa iných ľudí…
Bezdomovcov a opilcov, otrhaných, špinavých, opitých, tmoliacich sa tackavými krokmi cez nástupištia a hľadajúcich voľnú lavičku, aj tam kde čakali ľudia. Boli tam ľudia, ktorí očividne zabíjali čas, alebo čakali na vhodnú príležitosť niekoho okradnúť.
Mikrosvet autobusovej stanice ukázal skutočnú biedu tejto spoločnosti. Nielen to, že počas tých tridsiatich rokov stanica v krajskom meste ostala skoro rovnaká, ako som si ju pamätala z čias mladosti, ale najmä to bolo tým, kto sa tam pohyboval. Pred tými tridsiatimi rokmi bola plná ľudí, ktorí išli do práce, alebo sa z nej vracali, študentov, mladých ľudí, mám s deťmi. Občas sa síce vyskytol aj nejaký korheľ, ale tých bolo málo. Feťákov, bezdomovcov a zlodejov si nepamätám.
Slovensko sa za 40 rokov „totality“ zmenilo z agrárnej, vojnou zničenej krajiny, na prosperujúci štát. Postavili sa školy, škôlky,nemocnice, polikliniky, autobusové a vlakové stanice, fabriky, byty. A všetko toto slúžilo občanom tohoto štátu. Školy a autobusové a vlakové stanice „slúžia“ doteraz, často bez toho, aby sa do nich niečo investovalo, alebo sa urobili nutné opravy. Byty si nájomníci a mnohí špekulanti pokúpili, jedni v nich žijú doteraz, iní s nimi kšeftujú. Mnohé nemocnice boli sprivatizované, tie štátne vyzerajú otrasne. Fabriky boli tiež sprivatizované, skrachovali a mnohé z nich chátrajú.
Namiesto objektov, ktoré slúžia ľuďom sa stavajú objekty, ktorým ľudia slúžia. Monštrózne nákupné centrá, kde ľudia zabíjajú drahocenný čas.
Stavajú sa obrovské montážne haly, kde pracujú a zisk sa vyváža za hranice.
Skutočnou biedou je to, že väčšina toho, čo za socializmu slúžila obyčajným ľuďom na zlepšenie ich života už neexistuje a ľudia platia pomaly aj za vzduch, ktorý dýchajú…
Skutočnou biedou je aj to, že ľudia sa stále hádajú a sú rozoštvaní medzi sebou, namiesto toho, aby hľadali nápravu a žiadali od kompetentných zodpovednosť.
Je skutočnou biedou, ako nenávistne sa dokážeme k sebe správať, namiesto toho, aby sme sa správali ako ľudia.
Čo si myslieť o spoločnosti, ktorá tára o ľudských právach a pritom zisk považuje za Boha, ktorý riadi všetko?
Že je to bieda. Skutočná bieda, ľudská, morálna, duchovná, ktorá je čoraz väčšia a horšia…