čo život dal a vzal

Možno to bolo aj vplyvom splnu mesiaca, ktorý mnohým z nás uberá zo spánku, že som si znova začala čítať nádherné Michelangelove verše v pre mňa, veľmi vzácnej knihe „Som ako mesiac“, ktorú z Michelangelovej básnickej tvorby zostavil Viliam Turčány a ktorá vyšla v roku 1975.
Tú knihu, ktorá je odo mňa mladšia len o štyri roky, som objavila v jednom antikvariáte. Nikdy neváham, keď vidím takýto skvost.
Jedným z nich je ešte starší výber Michelangelovej poézie v malej útlej knihe „Tebe to Láska hovorím“, taktiež v preklade Viliama Turčányho z roku 1963.
Michelangela poznáme ako geniálneho sochára, maliara a staviteľa výkladnej skrine katolíckej cirkvi, chrámu svätého Petra v Ríme.
Ale v jeho veršoch, ktoré si on sám veľmi necenil, sa skrýva skutočný Michelangelo, človek a jeho duša.
Pri čítaní jeho veršov, ktoré sú staré skoro 500 rokov, som mala pocit, že čítam verše básnika našej doby.
V básňach venovaných jeho veľkej láske poetke Vittorii Colonne je ukryté jeho srdce plné krásneho citu.
V iných veršoch sú zachytené myšlienky jeho vnútorných pocitov.
Cítila som jeho veľký smútok…
„Narieka rozum nado mnou a žiali, keď verím v lásku, že mi šťastie splodí.“
Jeho samotu…
„Som sám, tak sám, jak v kôstke jadro trpké,mám biednu dušu v tele uzavretú, som sám jak duch, duch vo fľaši a v hĺbke.“
Cítila som v jeho veršoch radosť, žiaľ, šťastie aj sklamanie, hľadanie lásky a pravdy a najmä seba samého.
Keď človek vidí nejakú Michelangelovu sochu, alebo maľbu je ohromený jeho dokonalým majstrovstvom, ale jeho verše, sú veršami múdreho, zraniteľného a citlivého človeka, ktorý často pochybuje o sebe samom a kladie si otázky o zmysle života.
Každý básnik otvára svoju dušu dokorán a vkladá srdce do slov, ktoré píše.
Aj Michelangelo svojimi slovami otvoril svoju dušu umelca, génia a skutočného, veľkého človeka, ktorého vystihujú jeho vlastné slová…
„Som ako mesiac, ktorý oči naše
nespozorujú dotiaľ na blankyte,
pokým ho jasné slnko neosvieti.“