čo život dal a vzal

Hovorí sa, že kto nemá rád zvieratá, nemá rád ani ľudí. Možno je v týchto slovách veľa pravdy, ale stretla som sa aj s ľuďmi, ktorí dávali prednosť zvieratám pred ľuďmi, pretože ich ľudia veľmi ranili a sklamali.
Zvieratko sa môže stať človeku priateľom a verným spoločníkom.
Deti naučí zodpovednosti a starostlivosti oň a môže byť pre ne veľmi dobrým kamarátom.
Doma sme mali skoro stále nejaké. Okrem psíkov a mačičiek sme mali aj pavúka, andulky, či dokonca africké slimáky.
Mačky si nás vždy našli a adoptovali. Väčšinou to boli malí, hladní tuláčikovia, ktorí sa ocitli bez pomoci ich matky.
Dve som si mimoriadne obľúbila.
Raz priniesla dcéra domov malilinké mačiatko, netuším, kde ho našla, bolo také len do dlane, zúbožené, hladné a ešte k tomu aj zranené. Bolo mi ho veľmi ľúto. Dala som ho do košíčka, ktorý som vystlala kúskom deky a dala som tam aj nejakého plyšáka, aby sa mačiatko malo ku čomu pritúliť. Bolo hrozné hladné, ale ešte nevedelo samé piť mliečko, museli sme mu ho dávať z fľaštičky. Také hračkárske pre bábiky sme doma nemali, ale dobre poslúžila malá fľaštička od očných kvapiek, ktorú som poriadne vyčistila a vydezinfikovala.
A pustili sme sa do záchrany mačacieho drobca. Deti ho pomáhali kŕmiť, nebolo to nič jednoduché, pretože malo poriadne ostré pazúriky a labkami šibrinkovalo na všetky strany. Keď sme ho chceli nakŕmiť, museli sme ho vždy poriadne zabaliť do starej šatky, z ktorej mu trčala len hlavička. Poranenie na krku sa veľmi nehojilo a keď sa na to prišiel pozrieť kamarát zverolekár, len sa usmial a vzdychol si. Micka dostala injekciu, potom ešte ďalšiu a infekcia ustúpila. Poranenie sa zahojilo a malá mačička rástla ako z vody, naučila sa sama piť mliečko z mištičky, aj keď to nebolo úplné dokonalé. Naučila som ju hygiene a z malinkého drobčeka sa stala krásna mačacia slečna, ktorú sme mali veľmi radi a ona nás. Bývala v dome a boli veľké kamarátky s našou havinkou. Bolo zvláštne, keď spolu spávali na rohožke pred dverami, fenka schúlená do klbka a mačička v tom klbku, ani ju nebolo občas vidno. Priateľstvo týchto dvoch slečien bolo nevšedné a vidieť ich, ako sa spolu hrajú bolo obrovským zážitkom.
Mačička sa postupne naučila loviť a osamostatňovala sa, raz večer som počula ako naša havinka žalostne zavýja, rýchlo som vybehla von, na ceste pred domom bolo nehybné telíčko. Mačička neprežila zrážku s autom. Dlho nám bolo za Miňkou smutno, ale videla som, že smútiť dokáže aj zvieratko, naša havinka smútila rovnako ako my.
Druhým takým malým – veľkým kamarátom bol kocúrik, veľmi plaché túlavé mača. Až po mesiaci sa dal prvý krát pohladiť. Stále som mu nosila niečo na jedenie a on len vykukoval spoza poukladaného dreva. Nakoniec sme sa tak skamarátili, že všade chodil so mnou a počúval ma ako psík. na záhrade si ku mne sadol a pozoroval ma ako robím. Nosil nám ulovené myšky a tiež sa nakoniec spriatelil s našou fenkou.
Dokonca za mnou vbehol aj do autobusu, našťastie si ho všimol šofér, ktorý sa ma spýtal, či budem platiť polovičný lístok, polichotená som mu povedala, že na študentku nevyzerám, ale on ukázal na kocúra pri mojich nohách. Bola som červená ako paprika, keď som toho nezbedníka vykladala z autobusu von a ostatní sa na tom zabávali.
Ani tento beťár neprežil zrážku s autom…
Niekedy zvieratká nemajú veľmi dlhý život, ale ten náš dokážu nezištne spríjemniť a obohatiť. Ale čo je najzvláštnejšie, niekedy dokážu dať človeku viac lásky, ako iný človek…