čo život dal a vzal

O pár dní sú tu znova. Najkrajšie sviatky roka, keď sú na seba ľudia dobrí, obdarúvajú sa, snažia sa byť šťastní a spokojní.
Mnohí ich prežívajú veľmi ťažko, lebo zovšadiaľ počúvajú, že sú to sviatky rodiny a vtedy by nikto nemal byť sám.
Pre mnohých sú to chvíle, keď konečne môžu byť spolu so svojimi drahými aspoň pár dní v roku, iní sa tešia tak ako ja na oddych.
Vianoce majú svoje čaro, atmosféru.
Krásne upratané a vyzdobené obydlia, zvláštny pokoj a pocit pohody.
Ale prečo je to takto len na Vianoce?
Dokážeme robiť aj nemožné kvôli pár dňom v roku.
Čo nám bráni byť láskavými, empatickými a dobrými po celý rok?
Stačia našim najbližším len tie dva – tri dni Vianoc nášho času, ktorý im darujeme?
Čo nám bráni obdarúvať tých, ktorí nás obklopujú drobnosťami, našim časom, úsmevmi, objatiami, rozhovormi a obyčajnou láskou po celý rok?
Nezaslúžia si starí, chorí, opustení, deti, ale aj dospelí bez domova pozornosť a pomoc počas celého roka?
Nepotrebujeme mať upratané a vyzdobené nielen príbytky, ale aj vzťahy celý rok?
Čo nám bráni byť šťastnými a spokojnými cez všedné dni?
Nie je zvláštne to, že na Vianoce toto všetko robíme ako na povel a nie z vlastnej vôle?
Viem, že život je veľmi zložitý a často ťažký a nie je možné, aby sme mohli byť neustále spokojní a šťastní, ale môžme sa o to pokúsiť.
Pokúsiť sa zmeniť vlastné životy a životy blízkych na tichú radosť a šťastie.
Hovorí sa, že na Vianoce sa dejú zázraky. Je len na nás, či chceme prežívať maličké zázraky neustále.
Mnohí môžu namietať, že potom by zázraky už nemali význam a čaro.
Zabúdame však na to, že jedným z najväčších zázrakov je to, že sme tu na tomto svete.
A je len na našej slobodnej vôli, či chceme mať „Vianoce“ počas celého roka, alebo si vystačíme len s pár dňami…