čo život dal a vzal

Pred pár rokmi som videla slovenský film s týmto názvom. Bol to jeden z tých filmov, ktoré človeka prinútia premýšľať o bytí človeka, o jeho živote. O tom, či môže ovplyvniť svoj osud a akým spôsobom.
Svoju pomyselnú „káru plnú bolesti“ si ťahá, alebo tlačí každý z nás. Niekto vrchovato preplnenú, iný len tak dopoly. Možno sa nám zdá, že sú ľudia, ktorým všetko v živote vychádza a sú bez starostí, problémov, majú sa výborne, pretože sú obklopení hmotným bohatstvom.
Aj keď sa tvária veľmi sebaisto a suverénne, opak je často pravdou.
Málokto z nás sa dokáže „pochváliť“ tým, že mu v živote niečo nevychádza tak ako by si prial.
Priznať sa s tým, že som obyčajný človek so starosťami, radosťami, problémami, bolesťou a smútkom je v dnešnej dobe považované za slabosť.
Vždy sa nájdu jedinci, ktorí ako supi striehnu na každé zaváhanie a potom sa dokážu na toho druhého vrhnúť so zvrátenou radosťou, keď môžu tomu druhému ublížiť, ponížiť ho a dať mu najavo pocit nadradenosti.
Všimla som si, že mnohí ľudia sa vďaka tomu, uzatvárajú do seba a vytvárajú si svoj vlastný svet, v ktorom sa cítia bezpečne a nechcú a boja sa doň niekoho pustiť. Strážia si svoje súkromie a majú strach, aby ich niekto neohrozil, neublížil im samotným, alebo ich blízkym.
Často sa stáva, že po zlých skúsenostiach nedôverujú a neveria nikomu. A vtedy prichádzajú o možnosť dať šancu niekomu, kto by mohol byť priateľom, či dokonca spriaznenou dušou. Dokonca sa stane, že takého človeka od seba odoženú.
Strach a nedôvera je v dnešnej dobe silnejšia ako láska, priateľstvo, zdieľanie radostí aj starostí, súcit a empatia.
V týchto dňoch si často čítam v knihe „A riekol majster“. Je plná Konfuciových myšlienok a myšlienok jeho žiakov a nasledovníkov.
A stále sa uisťujem v tom, že môže sa meniť doba, môžu sa meniť režimy, ale ľudské charaktery sa nemenia. Sú také isté ako boli pred sto, tisíc, či dvetisíc päťsto rokmi.
Čo nám bráni byť skutočnými ľuďmi a nehanbiť sa za ľudskosť a hľadať ju všetkom a všetkých, ktorí nás obklopujú?
Čo nám bráni byť ľudskými v každom okamihu, aj v šťastí aj nešťastí, aj v radosti aj bolesti?
Prečo sme sa nechali a nechávame spútavať strachom, ktorý je medzi nás zámerne rozosievaný?
Prečo sa tak veľmi bránime prejavom pochopenia, obyčajnej lásky, priateľstva?
Prečo sa tak veľmi bránime, keď nám chce niekto pomôcť ťahať tú našu káru plnú bolesti?
Mnohí z nás túžia po inom, lepšom svete.
Ale ten musíme začať budovať sami od seba a nemôžeme čakať, že to niekto urobí za nás.
Prvý krokom je prestať sa báť a nechať vpustiť do našich život iných aj za cenu sklamania a nevyháňať ich z našich životov.
Hľadať ľudskosť a byť ľudským v každom okamihu života.
A snažiť sa pomáhať tlačiť a ťahať káru plnú bolesti tým, ktorí ju majú naloženú viac ako my.