čo život dal a vzal

Keď vytrhnú strom aj s koreňmi a snažia sa ho presadiť do nového prostredia stáva sa, že takýto drastický zákrok neprežije.
Ak stromu pretnú korene, zničia jeho silu, strom hynie. Z jeho dreva možno vyrobia niečo pekné, zaujimavé a užitočné, ale už to bude len mŕtve drevo.
V horšom prípade z neho môžu vyrobiť toaletný papier, alebo ho spáliť pri výrobe tepla…
Tak zanikne úplne.
To isté sa stáva aj človeku ak stratí svoje korene, ale aj celým národom.
Keď zoberiete človeku jeho rodinu a vlasť stáva sa osamelým vyhnancom a tulákom. Je zraniteľným a stáva sa ľahkou korisťou ľudských predátorov.
Keď zoberiete národu jeho korene- kultúru a tradície, jazyk, územie, zničíte a prekrútite jeho históriu tiež hynie. Je to horšia smrť ako tá fyzická. Je to smrť poddanstva a otroctva.
Aj keď sme malý národ, svoje korene stále máme. Našu prapodstatu sa nepodarilo zničiť ani kresťanskej cirkvi, ani dlhodobou porobou inými národmi. Naše duchovno je v nás a je len na nás samotných, či mu zostaneme vernými, alebo sa zapredáme. Máme svoje tradície, ktoré pretrvali viac ako tisícročie a často ani nevieme ich skutočný význam.
Pred mesiacom začiatkom februára bol sviatok „Hromníc“, kresťania ho slávia ako ako „Sviatok obetovania Pána“, ale pôvodne je to sviatok boha Perúna, Slovanského boha dažďa, búrky, blesku a hromu, životodarnej sily a plodnosti, spravodlivosti. Je to sviatok svetla, ktoré prichádza po zime. Preto sa zapaľovali posvätné ohne, ktoré dodnes v kresťanskej kultúre pretrvali v podobe „hromničiek“, sviec, ktoré sa svätia v tento deň v kostoloch a používajú ako magická ochrana pri búrkach a práve na tomto príklade vidno, že Hromnice nemajú nič spoločné s kresťanstvom.
Naše národné povedomie sa začalo budovať národným obrodením v dobe osvietenstva, keď sa mnohé národy začali vymaňovať spod cirkevnej a feudálnej nadvlády a začali vznikať moderné štáty.
Kedy sa stáva národ národom? Vtedy, keď má svoj jazyk, kultúru a územie.
My to dnes všetko máme vďaka tomu, že mnohí naši predkovia tomu zasvätili životy a prinášali kvôli tomu obete.
A čo sa deje v našej spoločnosti? Mnohí neváhali a neváhajú zapredať vlastný národ, štát, kultúru za finančný obnos.
Mnohí mladí sa hanbia za svoj Slovanský a Slovenský pôvod, vyhlasujú o sebe, že sú hrdí Európania. Ani sa nečudujem. Naša generácia sa o Národnom obrodení podrobne učila, terajšia generácia len veľmi okrajovo.
Národné povedomie a hrdosť sa rozvíjajú vtedy, keď ich podporujú hlavne tí, ktorí národ a štát vedú. V minulom, terajšími demokratmi opľúvanom „režime“ sa národná hrdosť rozvíjala vydávaním literatúry, natáčaním filmov a seriálov, rozvíjaním tradícií, teraz sa všetko pomaličky potláča.
Nie je dávno doba, keď bolo trestné hlásiť sa k národu a národovci boli označovaní za panslávov, ktorí boli často krát za svoje presvedčenie väznení a prichádzali o prácu.
V dnešnej dobe sa ľudia, ktorí sa nehanbia za svoj národ a korene nazývajú nacionalistami a extrémistami.
A nie je ďaleko doba, keď budú za to znova väznení.
Toto sa nedeje len u nás, ale v celej Európe. Projekt EÚ vytvoriť z celého kontinentu jeden štát dostáva vážne trhliny práve kvôli tomu, že novofeudáli chceli svojou politikou obrať národy o ich korene a vytvoriť z nich armádu poslušných biorobotov…
Je len na nás, či príde nová doba „Osvietenstva“ a nedovolíme im zničiť náš národ, našu krajinu, naše tradície.
Je našou povinnosťou uchrániť toto všetko pre ďalšie generácie.
Ale ak si nevážime vlastnú históriu, jazyk, tradície, kultúru a najmä vlasť, tak si to ani nezaslúžime.