čo život dal a vzal

Ako tak čítam každodenné správy a názory, čoraz viac nadobúdam pocit, že to naše maličké Slovensko je skutočne krajinou neobmedzených možností. Slovenská politická scéna mi pripadá ako Klondike v čase zlatej horúčky…
Ryžovať sa dá stále a na všetkom a nielen na politike. Tá je len výťahom k „zlatej žile“.
A tak sa dozvedáme, ako nám rastie obchod s ľudským zdravím a liekmi. Idete k lekárovi s malým syptómom a domov prídete s plnou taškou liekov, ktoré sú vám aj tak na nič, ale pán doktor predsa vie, čo robí, on je študovaný…
Alebo sa vám môže stať, že ak nemáte kartičku poistenca v akútnom prípade, tak vás ani nemusia ošetriť…
Včera sme sa dozvedeli ako je to napríklad s odborami na Slovensku. Nič nové pod slnkom, že sa pán predseda vyváža na luxusnom aute a stáva sa nedotknuteľným…
Dokonca máme aj biele vrany, jedna sa dostala až do parlamentu a jednu za jej prácu, za ktorú by sa nemuseli hanbiť ani erudovaní štbáci, dokonca ocenil aj pán prezident…
A čo taký počet politických strán na Slovensku? Je to na smiech, či na zaplakanie?
Ale najväčším divom Slovenska sú ľudia, ktorí si myslia, že môžu byť politikmi. Po divadelných predstavenia kabaretnej skupiny Matovič & company sa niet čo čudovať, že chuť na politickú kariéru dostávajú všelijakí „umelci“…
Napríklad aj známy zabávač, spevák či to ešte vlastne je, Martin Jakubec…
Dnes ráno som si úplnou náhodou spomenula na jednu kontroverznú postavičku, z ktorej média jednu dobu robili „celebritu“ a tou je Erik Hilár…
Predstavila som si, akí by sme boli svetoví, keby sme mali vlastného Hilára, alebo Hiláry, lebo doteraz neviem ako to s nim je 🙂 .
Nám obyčajným smrteľníkom neostáva nič iné ako si len povzdychnúť: Márnosť šedivá, čo nás ešte čaká?“….