Ilustračné foto: Pixabay
Dnes mi napísal jeden môj dobrý priateľ, že prekonal infarkt myokardu…
Ostala som veľmi zaskočená jeho slovami a v prvom momente som nevedela, čo mu mám napísať…
Odrazu mi prišlo ľúto času, ktorý uteká ako splašený kôň a nikto z nás ho nedokáže zastaviť a ani vrátiť. Prišlo mi ľúto, že tak málo času aj ja sama dávam ľuďom, ktorých milujem, mám rada a na ktorých mi veľmi záleží…
Áno, čas uteká všetkým nám a odrazu príde chvíľa pominuteľnosti, keď sa všetko skončí…
Ilustračné foto: Pixabay
Skončí sa náš život.
Skončia sa vzťahy, práca, povinnosti.
Skončí sa všetko, čo sa z nášho pohľadu zdalo dôležitým a vtedy už bude príliš neskoro na všetko.
Neskoro na to, aby sme povedali ľuďom, ktorých ľúbime, akí sú pre nás dôležití.
Neskoro na to, aby sme konali tak, aby sme boli skutočnými Ľuďmi.
Neskoro na to, aby sme dokázali zmeniť aspoň jeden malý okamih času tak, aby sme na tomto svete nežili nadarmo a zbytočne.
Žiaľ, kým sme tu, mnohí z nás dávajú prednosť nepodstatným veciam a balastu života a v skutočnosti iba živoria. Nepremýšľajú o zmysle života a ani si nepripúšťajú vlastnú pominuteľnosť. Žijú v klietkach svojich predstáv o živote a sebastrednosti.
Pre takých ľudí sa stávajú dôležitými moc a peniaze, osobné pohodlie, egoizmus a ľahostajnosť.
Iní zasa živoria v mylnej predstave, že musia byť poslušnými otrokmi ľudí, ktorí sa hrajú na ich pánov a zabúdajú na skutočnú slobodu, hrdosť a statočnosť.
Ľudia žijú a živoria a každý jeden je z nás zodpovedný za to, aký život prežije. Je zodpovedný za to, akú spoločnosť vytvára. Zodpovedný za to, čomu dáva prednosť.
Životu, či živoreniu.
Možno sú chvíle, keď si uvedomíme vzácnosť času, ktorý tu máme, tie najdôležitejšie v našich životoch. Ukazujú nám našu vlastnú pominuteľnosť, ale aj to, že čas, ktorý sme dostali darom, môžeme prežiť úplne inak, zmysluplne, ľudsky.
Ukazujú nám, že sa nemusíme pachtiť za tým, čím nás v skutočnosti ovládajú tí, pre ktorých sme iba zdrojom ich biznisu a moci.
Ukazujú nám, že môžeme byť slobodnými a šťastnými, keď sa zbavíme stoky, do ktorej nás dennodenne hádžu a nútia nás v nej žiť.
Nie nemusíme živoriť podľa ich „prikázaní a ovládania“…
Pretože záleží od každého z nás, ako chce a bude žiť. Ako prežije čas, ktorý tu má. Čas, ktorý je pominuteľný, tak ako my všetci a ako všetko okolo nás…
S úctou Devana